Choď na obsah Choď na menu
 


MIDNIGHT SUN 2.Kapitola 1.časť

26. 2. 2009

 

2. Otvorená kniha

 

         Znovu som sa oprel o mäkký snehový závej, rozvíriac okolo seba suchý prach. Moja pokožka príliš ochladila vzduch okolo mňa a maličké kúsky ľadu boli pod ňou ako zamat.

         Obloha  bola čistá, žiarila hviezdami, na niektorých miestach iskriaca modrou, inde žltou. Hviezdy vytvárali vznešené, víriace útvary oproti čiernemu vesmíru – desivý pohľad. Nádherne prekrásny. Alebo skôr, mal by byť nádherný. Mohol by byť, ak by som to ja skutočne dokázal vidieť.

         Vôbec sa to nezlepšovalo. Prešlo šesť dní, šesť dní som sa skrýval tu v prázdnej Denalskej divočine, ale nebol som bližšie slobode ako od prvého momentu ako som zachytil jej vôňu.

         Keď som civel hore na ozdobenú oblohu, bolo to akoby tam bola nejaká prekážka medzi mojimi očami a ich krásou. Tá prekážka bola tvár, iba všedná ľudská tvár, ale nemohol som ju vypudiť z mysle.

         Počul som blížiace sa myšlienky, predtým, ako som počul kroky ktoré ich sprevádzali. Zvuk pohybu bol iba mdlý šepot oproti prachu.

         Nebol som prekvapený, že ma sem Tanya sledovala. Vedel som, že posledných pár dní dumala o tejto prichádzajúcej konverzácií, odkladajúc to dovtedy, kým si nebola istá, čo presne chce povedať.

         Skákala na dohľad, vzdialená asi šesťdesiat yardov, skákajúc na špičku vyskytujúcej sa čiernej skaly a balansujúc tam na bruškách jej nahých chodidiel.

          Tanyina pokožka bola vo svetle hviezd strieborná a jej dlhé blonďavé kučery bledo žiarili, takmer ružové s ich jahodovým nádychom. Jej jantárové oči sa leskli, ako ma špehovala, napoly skrytá v snehu a jej plné pery sa pomaly roztiahli do úsmevu.

         Dokonalá. Ak by som bol skutočne schopný ju vidieť. Povzdychol som si.

         Prikrčila sa na úroveň kameňa, špičkami prstov dotýkajúca sa skaly, jej telo stočené.

         Delová guľa, pomyslela si.

         Vymrštila sa do vzduchu; jej podoba sa stala tmavým, krútiacim tieňom, keď sa pôvabne roztočila medzi mnou a hviezdami.

         Okolo mňa sa rozletela metelica snehu. Hviezdy očerneli a ja som bol zahrabaný hlboko v ľahučkých ľadových kryštáloch.

         Opäť som si vzdychol, ale nepohol som sa, aby som sa vyhrabal. Tma pod snehom nebolela ani nezlepšila pohľad. Stále som videl tú istú tvár.

         „Edward?“

         Sneh opäť letel, ako ma Tanya rýchlo vyhrabávala. Zotierala prach z mojej nehybnej tváre, nepozerajúc mi pri tom priamo do očí.

         „Prepáč,“ zamumlala. „Bol to vtip.“

         „Ja viem. Bolo to vtipné.“

         Kútiky jej ovisli.

         „Irina a Kate povedali, že by som ťa mala nechať na pokoji. Myslia si, že ťa otravujem.“

         „Vôbec nie,“ uistil som ju. „ Naopak, ja som ten, kto je hrubý – hanebne hrubý. Mrzí ma to.“

         Ideš domov, nie? pomyslela si.

         „Ešte som sa...úplne...nerozhodol.“

         Ale nezostávaš tu. Teraz bola jej myšlienka túžobná, smutná.

         „Nie. Nevyzerá, že by to...pomáhalo.“

         Urobila grimasu. „To je moja chyba, však?“

         „Samozrejme, že nie,“ zaklamal som hladko.

         Nebuď gentleman.

         Usmial som sa.

         Kvôli mne sa cítiš nepohodlne, obviňovala sa.

         „Nie.“

         Zdvihla obočie, jej výraz tak neveriaci, že som sa musel zasmiať. Jeden krátky smiech, nasledovaný ďalším povzdychnutím.

         „Dobre,“ priznal som. „Trošku.“

         Tiež si povzdychla a položila bradu do dlaní. Jej myšlienky boli mrzuté.

         „Si tisíckrát roztomilejšia ako hviezdy, Tanya. Samozrejme, si si toho dobre vedomá. Nenechaj moju tvrdohlavosť podkopávať tvoju istotu.“ Zachichotal som sa nad tou rozdielnosťou.

         „Nie som zvyknutá na odmietanie,“ šomrala, jej dolná pera ohrnutá do atraktívneho špúlenia.

         „Rozhodne nie,“ súhlasil som, s malým úspechom sa pokúšajúc zakryť jej myšlienky, keď sa pominuteľne prehrabávala spomienkami na tisícky svojich dobytí. Tanya väčšinou uprednostňovala ľudských mužov – na jednej strane ich bolo viac, s pridanou výhodou byť hebký a teplý. A určite vždy dychtiví.

         „Nočná mora,“ škádlil som ju a dúfal som, že preruším obrázky blikajúce v jej hlave.

         Zaškľabila sa, blysknúc zubami. „Originálna.“

         Na rozdiel od Carlislea, Tanya a jej sestry objavovali svoje svedomie pomaly. Nakoniec to bola ich láskavosť k ľudským mužom, ktorá obrátila sestry proti zabíjaniu. Teraz muži, ktorých milovali....žili.

         „Keď si sa tu objavil,“ Tanya pomaly povedala. „Myslela som si...“

         Vedel som, čo si myslela. A mal som uhádnuť, že by to mohla tak cítiť. Ale v tom čase som s analytickým myslením na tom nebol najlepšie.

         „Myslela si, že som zmenil názor.“

         „Áno,“ zamračila sa.

         „Cítim sa strašne za zahrávanie sa s tvojimi očakávaniami, Tanya. Nechápal som – nerozmýšľal som. To len preto, že som odišiel...trochu naponáhlo.“

         „Neočakávam, že by si mi povedal prečo...?“

         Posadil som sa a ovinul ruky okolo nôh, defenzívne sa zvinúc. „Nechcem o tom hovoriť.“

         Tanya, Irina a Kate boli veľmi dobré v živote, ktorému sa oddali. V niektorých ohľadoch dokonca lepšie ako Carlisle. Navzdory streštene tesnej blízkosti si dovolili byť sami s tými, ktorí by mali byť – a raz boli – ich korisť, nerobili chyby. Príliš som sa hanbil, priznať Tanyi svoju slabosť.

         „Ženské problémy?“ hádala, ignorujúc moju neochotu.

         Zasmial som sa smutným smiechom. „Nie také, aké myslíš.“

         Tentokrát bola ticho. Počúval som jej myšlienky, ako sa preháňala rôznymi dohadmi, snažiac sa rozlúštiť zmysel mojich slov.

         „Nie si ani blízko,“ povedal som jej.

         „Jedna stopa?“ spýtala sa.

         „Prosím, nechaj to tak Tanya.“

         Zase bola ticho, stále špekulovala. Ignoroval som ju, márne sa snažiac oceniť hviezdy.

         Po chvíli ticha sa vzdala a jej myšlienky nabrali nový smer.

         Kam by si išiel, Edward, ak odídeš? Späť ku Carlislovi?

         „Nemyslím,“ zašepkal som.

         Kam by som išiel? Nemohol som vymyslieť ani jedno miesto na celej planéte, ktoré by ma nejako zaujímalo. Nebolo nič, čo som chcel vidieť alebo robiť. Pretože nezáležalo na tom, kam som išiel, nešiel by som nikam, len by som utekal od niekaľ.

         Nenávidel som to. Kedy sa zo mňa stal taký zbabelec?

         Tanya ovinula svoju štíhlu pažu okolo mojich pliec. Stuhol som, ale neucúvol pred jej dotykom. Nemyslela tým nič iné, ako kamarátsku podporu. Hlavne.

         „Myslím, že pôjdeš späť,“ povedala, v jej hlase len náznak z jej dlho strateného ruského prízvuku. „Je jedno, čo to je...alebo kto to je...kto ťa znepokojuje. Budeš tomu čeliť so zdvihnutou hlavou. Si taký typ.“

         Jej myšlienky boli rovnako isté ako jej slová. Snažil som sa prijať víziu seba, ktorú mala v hlave. Toho, ktorý čelí veciam so zdvihnutou hlavou. Bolo to príjemné, myslieť na seba opäť v tom zmysle. Nikdy som nepochyboval o svojej odvahe, o schopnosti čeliť ťažkostiam, pred tou strašnou hodinou v stredoškolskej biologickej triede pred tak krátkym časom.

         Pobozkal som jej líce, ustupujúc rýchlo dozadu, keď pootočila tvár k mojej, jej pery už našpúlené. Smutno sa usmiala na mojej rýchlosti.

         „Ďakujem, Tanya. To som potreboval počuť.“

         Jej myšlienky sa zmenili na urazené. „Hádam, že nemáš za čo. Želala by som si, aby si bol rozumnejší, Edward.“

         „Je mi to ľúto, Tanya. Vieš, že si pre mňa príliš dobrá. Ja len...ešte som nenašiel, čo hľadám.“

         „No, ak odídeš predtým, ako ťa opäť uvidím...zbohom Edward.“

         „Zbohom, Tanya.“ Ako som povedal tie slová, mohol som to vidieť. Mohol som vidieť seba odchádzať. Byť dosť silný ísť späť na to jedno miesto, kde som chcel byť. „Ešte raz, vďaka.“

         Jedným sviežim pohybom bola na nohách a utekala preč, pohybujúca sa ako duch po snehu tak rýchlo, že jej chodidlá nemali čas klesnúť do snehu; nezanechávala za sebou žiadne stopy. Neobzrela sa. Moje odmietnutie ju rozrušilo viac ako predtým priznala, dokonca aj v myšlienkach. Nechcela by ma vidieť znova, predtým ako odídem.

         Moje ústa sa skrútili starosťou. Nerád som Tanyu zraňoval, aj keď jej city neboli hlboké, sotva čisté a v žiadnom prípade, nič, čo by som mohol opätovať. Stále som sa kvôli tomu cítil menej gentlemansky.

         Položil som si bradu na kolená a znova civel na hviezdy, aj keď som sa zrazu nevedel dočkať, kedy budem na ceste. Vedel som, že Alice by ma videla prichádzať domov a povedala by to ostatným. To by ich mohlo potešiť – zvlášť Carlislea a Esme. Ale ešte chvíľu som zízal na hviezdy, snažiac sa vidieť cez tvár v mojej hlave. Medzi mnou a oslnivými svetlami na oblohe, pár zmätených čokoládovo-hnedých očí na mňa zízalo späť, vyzerajúc, akoby sa pýtali, čo bude toto rozhodnutie znamenať pre ňu. Samozrejme, že som si nemohol byť istý, či to bola informácia, ktorú jej zvláštne oči hľadali. Ani v mojej predstavivosti som nemohol počuť jej myšlienky. Oči Belly Swanovej sa neprestávali pýtať, a voľný výhľad na hviezdy mi neprestal unikať. S vážnym povzdychom som sa vzdal a postavil sa na nohy. Ak pobežím, mohol by som byť späť v Carlislovom aute za menej ako hodinu...

         Náhlivo, aby som videl svoju rodinu – a s veľkým chcením byť tým Edwardom, ktorý čelí veciam so zdvihnutou hlavou – som bežal cez snehové pole ožiarené hviezdami, nezanechávajúc žiadne odtlačky.

 

         „Bude to v pohode,“ vydýchla Alice. Jej oči boli nezaostrené a Jasper jej jednou rukou ľahko zvieral lakeť, viedol ju vpred, ako sme v zomknutej skupine kráčali do plnej jedálne. Rosalie a Emmet viedli, Emmet vyzeral smiešne ako bodyguard v strede nepriateľského územia. Rose tiež vyzerala ostražito, ale oveľa viac podráždená ako ochraniteľská.

         „Jasné, že áno,“ zavrčal som. Ich správanie bolo absurdné. Ak by som si nebol istý, že sa s týmto dokážem vysporiadať, zostal by som doma. Neočakávaná zmena nášho normálneho, aj keď hravého rána – v noci snežilo a Emmet s Jasperom nevyužili výhodu môjho rozrušenia, bombardovať ma čvachtavými guľami; keď ich znudila moja nedostatočná odozva, obrátili sa proti sebe – k tomu by prehnaná ostražitosť mohla byť komická, keby mi tak neliezla na nervy.

         „Ešte tu nie je, ale cesta, ktorou príde...nebude v smere vetra ak si sadneme na náš obvyklý bod.“

         Samozrejme, že budeme sedieť na našom zvyčajnom mieste. Prestaň s tým, Alice. Ideš mi na nervy. Budem úplne v pohode.“

         Raz zažmurkala, keď jej Jasper pomáhal sadnúť si a jej oči boli konečne zaostrené na moju tvár.

         „Hm,“ povedala, znejúc prekvapene. „Myslím, že si v poriadku.“

         Pravdaže som,“ zamumlal som.

         Neznášal som byť predmetom ich záujmu. Pocítil som náhlu sympatiu k Jasperovi, keď som si spomenul na celú tú dobu, keď sme nad ním ochraniteľsky viseli. Krátko sa stretol s mojím letmým pohľadom a uškrnul sa.

         Otravné, že?

Urobil som naňho grimasu.

Bolo to iba minulý týždeň, keď mi táto dlhá jednotvárna miestnosť pripadala tak vražedne bezvýznamná? Keď byť tu bolo ako spánok, ako kóma?

         Dnes boli moje nervy pevne napnuté – klavírne struny napnuté k hraniu pri tom najľahšom tlaku. Moje zmysli boli v ultra-pohotovosti; vnímal som každý zvuk, každý vzdych, každý pohyb vzduchu, ktorý sa dotkol mojej kože, každú myšlienku. Špeciálne myšlienky. Iba jeden zmysel som držal uzamknutý, odmietal som ho použiť. Čuch, samozrejme. Nedýchal som.

         Očakával som, v myšlienkach, ktorými som sa prehrabával, počuť viac o Cullenových. Celý deň som čakal, hľadal akúkoľvek novú známosť, na ktorú by sa Bella Swanová mohla spoľahnúť, pokúšajúc sa vidieť smer, akým by sa nové klebety mohli uberať. Ale nebolo tam nič. Nikto si nevšimol piatich upírov v jedálni, úplne rovnako ako pred príchodom toho nového dievčaťa. Väčšina z týchto ľudí na ňu stále myslela, stále tie isté myšlienky z minulého týždňa. Namiesto toho, aby som si myslel, že je to príšerne nudné, bol som fascinovaný.

         Nikomu o mne nič nepovedala?

         Nebola šanca, že by si nevšimla môj čierny, vražedný pohľad. Videl som ju naň reagovať. Určite som ju hlúpo vystrašil. Bol som presvedčený o tom, že to niekomu spomenula, možno dokonca trochu prehnanú historku, aby to vylepšila. Dala mi pár hrozivých riadkov.

         A potom tiež počula, ako sa snažím dostať z našich spoločných hodín biológie. Muselo ju zaujímať, po tom čo videla môj výraz, či ona bola tá príčina. Normálne dievča by sa vypytovalo, porovnávalo svoju skúsenosť s ostatnými, hľadalo by spoločné východisko, ktoré by vysvetlilo moje správanie, takže by sa necítilo odlišné. Ľudia boli vždy zúfalý, aby boli normálni, aby zapadli. Zladiť sa s každým okolo nich, ako jednotvárne stádo oviec. Potreba bola obzvlášť silná v neistých rokoch dospievania. Toto dievča by nemalo byť výnimkou z pravidla.

Ale vôbec nikto si nás nevšímal, usadených tu, pri našom obyčajnom stole. Bella musí byť výnimočne hanblivá, ak sa nikomu nezverila. Možno hovorila s otcom, možno to bol ten najsilnejší vzťah...aj keď to znelo nepravdepodobne, vzhľadom na fakt, že s ním vo svojom živote strávila tak málo času. Mala by si byť bližšia s mamou. Aj tak, v dohľadnej dobe budem musieť ísť okolo náčelníka Swana a počúvať na čo myslí.

„Niečo nové?“ spýtal sa Jasper.

„Nič. Ona...musela mlčať.“ 

Po tejto správe každý z nich zdvihol obočie.

„Možno nie si taký strašidelný, ako si myslíš, že si,“ povedal Emmet, chichotajúc sa. „Stavím sa, že by som ju mohol vystrašiť viac ako tamto.“

Zagúľal som naňho očami.

„Zaujímalo by ma prečo...?“ Bol zmetený mojím odhalením jedinečného mlčania toho dievčaťa.

„Už sme to preberali. Ja neviem.“

„Ide dnu,“ zamumlala Alice. Cítil som, ako moje telo stuhlo. „Snaž sa vyzerať ľudsky.“

„Ľudsky hovoríš?“ spýtal sa Emmet.

Zdvihol pravú päsť, roztvoril prsty, aby odhalil snehovú guľu, ktorú uchránil vo svojej dlani. Samozrejme, že sa tam neroztopila. Pomačkal ju do hrudkovitej kocky ľadu. Oči upieral na Jaspera, ale ja som mohol sledovať tok jeho myšlienok. Pochopiteľne, Alice robila to isté. Keď na ňu náhle mrštil kus ľadu, zbavila sa ho nedbalým zatrepotaním prstov. Ľad sa odrazil po celej dĺžke jedálne, príliš rýchlo, aby bol viditeľný pre ľudské oči a rozbil sa so silným prasknutím na tehlovej stene. Tehla pukla tiež.

         Všetky hlavy v rohu miestnosti sa otočili a zízali na hromadu rozlámaného ľadu na dlážke. Potom sa obrátili, aby našli vinníka. Nepozerali moc ďaleko, iba pár stolov vedľa. Nikto sa nepozrel na nás.

         „Veľmi ľudské, Emmet,“ povedala Rosalie jedovato. „Prečo si to rovno nehodil cez stenu, keď si bol pri tom?“

         „Vyzeralo by to pôsobivejšie, keby si to urobila ty, zlatko.“

         Snažil som sa sústrediť na nich, udržiavajúc úškľabok na tvári, akoby som bol súčasťou ich prekárania. Nedovolil som si pozrieť sa smerom, kde som vedel, že stojí. Ale to bolo všetko, čo som počul. Mohol som počuť Jessikinu netrpezlivosť s tým novým dievčaťom, tiež stála nehybne v rade. V Jessikiných myšlienkach som videl, že líca Belly Swanovej sa hneď krvou sfarbili do jasno ružova. Vdychoval som krátkymi, plytkými nádychmi, pripravený prestať dýchať, ak by sa čo i len náznak jej vône dostal do vzduchu blízko mňa.

Bol s nimi Mike Newton. Počul som oba jeho hlasy, duševný a slovný, keď sa pýtal Jessiky, čo sa stalo so Swanovou. Nepáčilo sa mi, ako boli jeho myšlienky omotané okolo nej, kmitanie už zažitých predstáv, ktoré zatemňovali jeho myseľ, kým sledoval, ako sa strhla zo snenia a pozrela hore, akoby zabudla, že tam je.

„Nič,“ počul som povedať Bellu jej tichým, čistým hlasom. Zdalo sa, že zvoní ako zvonček oproti táraniu v jedálni, ale vedel som, že je to len preto, že ho počúvam tak uprene.

„Dnes si dám len sódu,“ pokračovala, keď sa pohla, aby dohnala radu.

Nemohol som si pomôcť, vystrelil som jeden rýchly pohľad jej smerom. Zízala na podlahu, krv z tváre jej pomaly unikala. Rýchlo som sa pozrel preč, na Emmeta, smejúceho sa na mojom úsmeve, ktorý teraz vyzeral bolestivo.

Vyzeráš chorý, chlape.

Vyrovnal som črty tváre, takže výraz by mal vyzerať neurčito a nenútene.

Jessika sa nahlas divila nad dievčatiným nedostatkom chuti do jedla. „Nie si hladná?“

„Vlastne mi je trochu zle.“ Jej hlas bol nižší, ale stále čistý.

Prečo ma to otravovalo, to ochranárske znepokojenie, ktoré zrazu vychádzalo z myšlienok Mika Newtona? Čo na tom záležalo, či tam bol nejaký vlastnícky podtón? Nebola to moja vec, či sa Mike Newton kvôli nej cíti zbytočne znepokojený. Možno na ňu takto reagovali všetci. Nechcel som ju aj ja inštinktívne ochraňovať? Predtým ako som ju chcel zabiť, to je...

Ale bolo to dievča choré?

Bolo to ťažké posúdiť – vyzerala tak chutne s jej priesvitnou pokožkou...Potom som si uvedomil, že si robím starosti, presne ako ten zabednený chalan a prinútil som sa nerozmýšľať o jej zdraví.

Napriek všetkému, nepáčilo sa mi sledovať ju cez Mikove myšlienky. Prepol som sa na Jessikine, opatrne pozorujúc za ktorý stôl sa tí traja usadia. Našťastie sedeli s Jessikinými zvyčajnými spoločníkmi, pri jednom z prvých stolov v miestnosti. Nie v smere vetra, presne ako sľúbila Alice.

Alice ma štuchla lakťom. Za chvíľu sa pozrie, tvár sa ľudsky.

Za úškľabkom som zovrel zuby.

„Brzdi, Edward,“ povedal Emmet. „Úprimne. Tak zabiješ jedného človeka. To je asi ťažko koniec sveta.“

„Ty by si mal vedieť,“ zamumlal som.

Emmet sa zasmial. „Budeš sa musieť naučiť dostávať sa cez veci. Ako ja. Večnosť je dlhá doba na vyžívane sa vo vine.“

Až vtedy, Alice hodila menšiu hrsť ľadu (ktorú ukrývala) do Emmetovej nič netušiacej tváre.

Zažmurkal, prekvapený a v očakávaní sa uškrnul.

„Koledovala si si o to,“ povedal, kým sa opieral o stôl a zatriasol ľadom pokrytými vlasmi jej smerom. Sneh, topiaci sa v teplej miestnosti, letel z jeho vlasov ako polo-kvapalná, polo-ľadová hustá sprcha.

„Ew,“ reptala Rose, keď aj s Alice cúvali pred tou záplavou.

Alice sa zasmiala a všetci sme sa pridali. V jej hlave som mohol vidieť ako tento perfektný moment zorganizovala a vedel som, že to dievča – mal by som o nej prestať rozmýšľať, akoby bola jediné dievča na svete – by nás mohlo pozorovať, keď sa smejeme a hráme a vyzeráme pri tom tak šťastní a ľudskí a nerealisticky ideálni, ako keby Norman Rockwell maľoval.

Alice sa neprestávala smiať a zdvihla svoj podnos ako štít. To dievča – Bella nás stále musela pozorovať.

...zase zíza na Cullenovcov, pomyslel si niekto a upútal moju pozornosť.

Automaticky som sa pozrel smerom k neúmyselnému zavolaniu, uvedomujúc si, ako som našiel ich polohu, že poznám ten hlas – dnes som sa ho napočúval strašne veľa.

Ale moje oči skĺzli rovno vedľa Jessiky a sústredili sa na prenikavý pohľad toho dievčaťa. 

Rýchlo sa pozrela dolu, opäť sa ukrývajúc za jej husté vlasy.

Na čo myslela? Frustrácia sa stávala čoraz naliehavejšia, nie žeby upadávala. Skúsil som – neistý v tom, čo som robil, pretože nikdy predtým som to neskúšal – preniknúť mysľou cez to ticho okolo nej. Môj mimoriadny sluch sa vždy dostavil prirodzene, bez pýtania; nikdy som na tom nemusel pracovať. Ale teraz som sa koncentroval, pokúšajúc sa dostať cez akúkoľvek ochranu, čo ju obklopovala.

Nič okrem ticha.

Čo s ňou je? pomyslela si Jessika, odrážajúc moju vlastnú frustráciu.

„Edward Cullen na teba zíza,“ zašepkala do Swanovej ucha, pridávajúc chichot. V jej tóne nebol žiadny náznak žiarlivej podráždenosti. Jessika vyzerala byť zručná v predstieranom priateľstve.

Počúval som, úplne uchvátený, odpoveď toho dievčaťa.

„Nevyzerá naštvane, že?“ zašepkala späť.

Takže si všimla moju divokú reakciu minulý týždeň. Jasné, že hej.

Otázka zmiatla Jessiku. V jej myšlienkach som videl vlastnú tvár, ako kontrolovala môj výraz, ale nestretol som sa z jej pohľadom. Stále som sa sústredil na to dievča, snažiac sa niečo počuť. Nevyzeralo to tak, že by moje intenzívne sústredenie pomáhalo.

„Nie,“ povedala jej Jess a ja som vedel, že si priala, aby mohla povedať áno – ako ju vnútri zožieralo moje zízanie – aj keď po tom v jej hlase nebola žiadna stopa. „Mal by byť?“

„Myslím, že ma nemá rád,“ dievča zašepkalo späť a položilo si hlavu dolu na ruku, akoby bola zrazu unavená. Skúsil som pochopiť ten pohyb, ale mohol som len hádať. Možno bola unavená.

„Cullenoví nemajú radi nikoho,“ ukľudňovala ju Jessika. „Nikoho si nevšímajú natoľko, aby ho mali radi.“ Nikdy predtým. Jej myšlienka bola ako zavrčanie žaloby. „Ale stále na teba zíza.“

„Prestaň sa naňho pozerať,“ povedalo dievča úzkostlivo, zdvihnúc hlavu z ruky, aby sa uistilo, či Jessika poslúchla príkaz.

Jessika sa zahihňala, ale urobila, čo sa od nej chcelo.

Dievča sa nepozrelo inam ako na stôl po celý zvyšok hodiny. Myslel som si – lenže samozrejme som si nemohol byť istý – že to bolo úmyselné. Vyzeralo to, akoby sa chcela pozrieť na mňa. Jej telo by sa ľahko posunulo mojím smerom, brada by sa začala otáčať a potom by sa pristihla, zhlboka sa nadýchla a uprene by sledovala hocikoho, kto by práve rozprával.

Z väčšej časti som ignoroval myšlienky ostatných okolo dievčaťa, keďže, momentálne, neboli o nej. Mike Newton plánoval po škole na parkovisku guľovačku, ešte si neuvedomujúc, že sneh sa už zmenil na dážď. Trepotanie jemných vločiek na strechu sa začalo viac podobať plieskaniu dažďových kvapiek. Vážne nebol schopný počuť tú zmenu? Mne sa to zdalo hlasné.

Keď sa obedová prestávka skončila, zostal som na svojom mieste. Ľudia odchádzali a ja som sa prichytil pri tom, ako sa snažím rozlíšiť zvuk jej krokov od krokov ostatných, akoby na nich bolo niečo dôležité alebo nezvyčajné. Aké sprosté.

Ani moja rodina sa nepohla k odchodu. Čakali, aby videli, čo urobím ja.

Mal by som ísť do triedy, sedieť vedľa toho dievčaťa, kde som vo vzduchu na mojej koži mohol cítiť absurdne silnú vôňu jej krvi a cítiť teplo jej tepu? Bol som na to dosť silný? Alebo som mal na jeden deň už dosť?

„Ja...myslím, že je to O.K.,“ povedala Alice váhavo. „Tvoja myseľ je vyrovnaná. Myslím si, že hodinu vydržíš.“

Ale Alice dobre vedela ako rýchlo by sa myseľ mohla zmeniť.

„Prečo to pokúšať, Edward?“ spýtal sa Jasper. Aj keď sa nechcel cítiť samoľúbo, že teraz som to ja, kto je slabý, mohol som počuť, že sa tak trošku cítil. „Choď domov. Zober to pomaly.“

„Čo je ten veľký problém?“ nesúhlasil Emmet. „Buď ju zabije alebo nie. Tak či tak sa cez to dostane.“

„Ešte sa nechcem sťahovať,“ sťažovala sa Rosalie. „Nechcem začínať od začiatku. Už sme skoro von zo strednej, Emmet. Konečne.

Bol som rovnomerne roztrhnutý napoly. Chcel som, hanebne som chcel, tomu čeliť so zdvihnutou hlavou, radšej ako utiecť preč. Ale tiež som to nechcel dotlačiť moc ďaleko. Minulý týždeň to bola pre Jaspera chyba, chodiť tak dlho bez lovu; bola aj toto taká tupá chyba?

Nechcel som vyvrátiť rodinu. Nikto z nich by mi nebol vďačný.

Ale chcel som ísť na svoju hodinu biológie. Uvedomil som si, že chcem opäť vidieť jej tvár.

To je to, čo rozhodlo. Tá zvedavosť. Bol som na seba naštvaný za to, že to cítim. Nesľúbil som si, že nedovolím, aby to ticho jej mysle ju pre mňa robilo prehnane zaujímavou? A už tu som bol prehnane zaujatý.

Chcel som vedieť, na čo myslí. Jej myseľ bola zavretá, ale oči veľmi otvorené. Možno by som miesto toho mohol čítať v nich.

„Nie, Rose. Myslím, že to vážne bude O.K.,“ povedala Alice. „To...upevňuje sa to. Som si na deväťdesiattri percent istá, že sa nestane nič zlé, ak pôjde do triedy.“ zvedavo sa na mňa pozrela, zaujímajúc sa, čo sa v mojich myšlienkach tak zmenilo, že jej vízia budúcnosti bola bezpečnejšia.

Mohla by byť zvedavosť dosť na to, aby udržala Bellu Swanovú nažive?

Aj tak mal Emmet pravdu – prečo sa s tým nevysporiadať,  jednou alebo druhou cestou? Budem čeliť pokušeniu s hlavou hore.

„Choďte do triedy,“ prikázal som, tlačiac sa preč od stola. Otočil som sa a bez obzretia som od nich kráčal dlhými krokmi. Mohol som počuť Alice robiť si starosti, Jasperovu kritiku, Emmetove uznanie a Rosaliinu podráždenosť vliecť sa za mnou.

Vo dverách triedy som sa poslednýkrát zhlboka nadýchol, a držal som to v pľúcach, keď som vkročil do malého, teplého priestoru.

Neprišiel som neskoro. Pán Banner sa stále pripravoval na dnešné labáky. Dievča sedelo za mojím stolom – za naším stolom, jej tvár opäť dolu, zízajúca na dosky, kde si čmárala. Skúmal som tú skicu, ako som sa približoval, zaujatý aj týmto banálnym výtvorom jej mysle, ale nedávalo to zmysel. Iba náhodné čmáranie slučiek vo vnútri slučiek. Asi sa nekoncentrovala na vzor, ale myslela na niečo iné?

So zbytočnou hrubosťou som si odtiahol stoličku, nechávajúc ju škrípať o linoleum; ľudia sa vždy cítia pohodlnejšie, keď niekoho príchod sprevádza hluk.

Vedel som, že počula ten zvuk; nevzhliadla, ale jej ruka minula slučku v náčrtku, ktorý kreslila, robiac ho nesúmerným.

Prečo sa nepozrela hore? Pravdepodobne bola vystrašená. Musím sa uistiť, že v nej tentokrát zanechám iný dojem. Aby si myslela, že veci predtým sa jej zdali.

„Ahoj,“ povedal som tichým hlasom, ktorý som používal, keď som chcel, aby sa ľudia cítili pohodlnejšie, tvoriac na perách zdvorilý úsmev, ktorý by neukázal žiadne zuby.

Teraz vzhliadla, jej veľké hnedé oči prekvapené – skoro ohromené – a plné tichých otázok. Bol to ten istý výraz, ktorý brzdil môj zrak celý posledný týždeň.

Keď som pozeral do tých obzvlášť hlbokých hnedých očí, uvedomil som si, že tá nenávisť – tá nenávisť, ktorú si nejak zaslúžila, len preto, že existuje – sa vyparila. Teraz, keď som nedýchal, neochutnával jej vôňu, bolo ťažké uveriť, že niekto tak zraniteľný, by mohol byť dôvodom zášti.

Jej líca sa začali červenať a nič nepovedala.

Držal som svoje oči na jej, sústredený iba na ich spytujúcu hĺbku a snažil som sa ignorovať lákavú farbu jej pokožky. Mal som dosť dychu rozprávať o trochu dlhšie bez nadýchnutia.

„Volám sa Edward Cullen,“ povedal som, aj keď som vedel, že to vie. Bola to slušná cesta, ako začať. „Minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa. Ty musíš byť Bella Swanová.“

Vyzerala zmätená – medzi jej obočím bola zase tá malá vráska. Trvalo jej to pol sekundy dlhšie, akoby malo, kým odpovedala.

„Odkiaľ vieš moje meno?“ žiadala a hlas sa jej triasol iba trošku.

Fakt som ju musel vydesiť. Cítil som sa preto vinný; bola tak veľmi bezbranná. Jemne som sa zasmial – o tom zvuku som vedel, že ľudí ukľudňuje. Opäť som bol opatrný so zubami.

„Oh, myslím, že tu každý pozná tvoje meno.“ Určite si všimla, že sa dostala do centra pozornosti na tomto monotónnom mieste. „Celé mesto čakalo, kedy dorazíš.“

Zamračila sa, akoby tá informácia bola nepríjemná. Predpokladal som, že keď je niekto tak hanblivý, ako ona vyzerala byť, pozornosť jej musí pripadať zlá. Väčšina ľudí cíti pravý opak. Aj keď nechcú vytŕčať zo stáda, zároveň túžia po svetle reflektoru upriameného len na nich.

„Nie,“ povedala. „Myslela som, prečo si ma nazval Bella?“

„Uprednostňuješ Isabellu?“ spýtal som sa, popletený faktom, že som nemohol vidieť kam táto otázka smerovala. Nechápal som. Určite svoju prioritu ten prvý deň veľakrát ujasnila. Boli všetci ľudia takto nezrozumiteľný, bez tej duševnej súvislosti ako vodítka?

„Nie, páči sa mi Bella,“ odpovedala, nakloniac hlavu mierne na jednu stranu. Jej výraz – ak som ho čítal správne – bol roztrhnutý medzi rozpačitosťou a zmätkom. „Ale myslím, že Charlie – teda môj otec – ma za mojím chrbtom musel volať Isabella. Tak by ma tu mal každý poznať.“  Jej pokožka stmavla, o jeden odtieň ružovšia. 

„Oh,“ povedal som chabo, a rýchlo som sa pozrel preč z jej tváre.

Až vtedy som si uvedomil, čo jej otázky znamenali: pošmykol som sa – urobil chybu. Ak by som ten prvý deň neodpočúval všetkých ostatných, najprv by som ju oslovil celým menom, presne ako hocikto iný. Všimla si ten rozdiel.

Pocítil som bodnutie nepokoja. Veľmi rýchlo si všimla moje pošmyknutie. Celkom bystré, zvlášť od niekoho kto mal byť vydesený mojimi spôsobmi.

Ale ja som mal väčšie problémy ako akékoľvek dohady o mojej osobe, ktoré mohla mať v hlave.

Nemal som vzduch. Ak som k nej mal znovu prehovoriť, musel som sa nadýchnuť.

Bolo by ťažké vyhnúť sa rozhovoru. Nanešťastie pre ňu, zdieľanie tohto stola z nej robilo moju partnerku na labákoch a dnes sme museli spolupracovať. Vyzeralo by to divne – a nepochopiteľne hrubo – keby som ju ignoroval počas práce. Mohla by byť podozrievavejšia, vystrašenejšia...

Bez toho, aby som pohol sedadlom, naklonil som sa od nej tak ďaleko, ako som mohol, otáčajúc hlavu von do uličky. Stuhol som, zamykajúc svaly na svojom mieste a rýchlo som nasal vzduch do celého hrudníka, vdychujúc iba ústami.

Ahh!

Bolo to vážne bolestivé. Aj bez toho, aby som ju cítil, mohol som ju chutnať na jazyku. Hrdlo som mal opäť v plameňoch, túžiace po každom kúsku tak silno, ako keď som minulý týždeň zachytil jej vôňu po prvýkrát.

Zrazil som zuby k sebe a snažil sa upokojiť.

„Začnite,“ rozkázal pán Banner.

Cítil som, že ma to bude stáť každý kúsok sebakontroly, ktorý som získal za sedemdesiat rokov tvrdej práce, otočiť sa späť k tomu dievčaťu, ktoré hľadelo dolu na stôl a usmievalo sa.

„Dámy majú prednosť, partnerka?“ ponúkol som.

Pozrela sa na môj výraz, jej tvár zbledla, oči široké. Bolo v mojom výraze niečo mimo? Bola opäť vystrašená? Nehovorila.

„Alebo môžem začať ja, ak chceš,“ povedal som potichu.

„Nie,“ povedala a tvár sa jej opäť zmenila z bielej na červenú. „Ja začnem.“

Zízal som na vybavenie na stole, obitý mikroskop, krabica preparátov, lepšie ako pozorovať krv víriť pod jej čistou pleťou. Znova som sa rýchlo cez zuby nadýchol a trhol sebou, keď ma s tej chuti rozbolelo hrdlo.

„Profáza,“ povedala po krátkej prehliadke. Začala odkladať sklíčko, aj keď ho sotva preskúmala.

„Môžem sa pozrieť?“ Inštinktívne – hlúpo, akoby som bol jeden z nich – som sa načiahol, aby som zastavil jej ruku, premiestňujúcu preparát. Na sekundu sa teplo jej kože vpálilo do mojej. Bolo to ako elektrický impulz – určite oveľa teplejší ako nejakých 98.6 stupňov Celzia. Teplo mi vystrelilo cez ruku až hore k ramenu. Šklbla ruku preč spod mojej.

„Prepáč,“ zamumlal som cez zovreté zuby. S potrebou niekam sa pozrieť, pevne som uchopil mikroskop a krátko sa pozrel do okulára. Mala pravdu.

„Profáza,“ súhlasil som.

Stále som bol príliš nevyrovnaný na to, aby som sa na ňu pozrel. Dýchajúc cez kamenné zuby tak potichu ako som dokázal a snažiac sa ignorovať ohnivý smäd som sa sústredil na jednoduchú úlohu, napísať slovo na príslušný riadok v protokole a vymeniť prvý preparát za ďalší.

Na čo myslela teraz? Ako to cítila ona, keď som sa dotkol jej ruky? Moja koža musela byť ľadovo studená – odporná. Niet divu, že bola taká tichá.

Pozrel som na sklíčko.

„Anafáza,“ povedal som si pre seba a zapísal to na druhý riadok.

„Môžem?“ spýtala sa.

Pozrel som na ňu, prekvapený, keď som videl, že čaká v očakávaní, jedna ruka napoly natiahnutá k mikroskopu. Nevyzerala vystrašená. Vážne si myslela, že by som mohol mať zlú odpoveď?

Nemohol som si pomôcť a usmial som sa na jej nádejnom výraze, keď som k nej posúval mikroskop.

Pozrela do okulára s dychtivosťou, ktorá rýchlo opadla.

„Číslo tri?“ spýtala sa, nevzhliadnuc od mikroskopu, ale s natiahnutou rukou. Pustil som jej do ruky ďalšie sklíčko, tentokrát nedovoľujúc mojej pokožke dostať sa niekde do blízkosti tej jej. Sedieť vedľa nej bolo ako sedieť vedľa rozhorúčenej lampy. Mohol som cítiť ako sa ohrievam na mierne vyššiu teplotu.

Nepozerala na sklíčko dlho. „Interfáza,“ povedala nonšalantne – možno snažiac sa až príliš, aby to tak znelo – a posunula mikroskop ku mne. Nedotkla sa papiera, so zapísaním odpovede čakala na mňa. Skontroloval som to – znova mala pravdu.

Takto to bolo až do konca, v rovnakom čase sme povedali jedno slovo a nikdy sme si nepozreli do očí. Boli sme jediní hotoví – ostatní mali s úlohou trochu viac práce. Mike Newton vyzeral, že má problém s koncentráciou – snažil sa pozorovať Bellu a mňa.

Kamkoľvek odišiel, bodaj by tam zostal, pomyslel si Mike, kyslo si ma prezerajúc. Hm, zaujímavé. Neuvedomil som si, že ten chalan má smerom ku mne nejaký chorý úmysel. Vyzeralo to, akoby to bol nový vývoj, tak nový ako príchod toho dievčaťa. Dokonca ešte zaujímavejšie bolo – na moje prekvapenie – že ten pocit bol obojstranný.

Znova som sa pozrel na to dievča, zmätený koľko neporiadku a hlbokých zmien, narobila v mojom živote, napriek svojmu obyčajnému, neohrozujúcemu zjavu.

Nebolo to tak, že by som nevidel, o čom to Mike hovoril. Bola vlastne pomerne pekná...netradičným spôsobom. Lepšie ako keby bola prekrásna, jej tvár bola pútavá. Nie celkom symetrická – jej úzka brada nevyvážená so širokými lícnymi kosťami; extrém v sfarbení – kontrast medzi svetlou pokožkou a tmavými vlasmi; a potom oči, prekypujúce tichými tajomstvami...

Oči, ktoré sa zrazu zavŕtali do mojich.

Hľadel som na ňu, pokúšajúc sa uhádnuť aspoň jedno z tých tajomstiev.

„Nosíš šošovky?“ spýtala sa nečakane.

Čudná otázka. „Nie.“ Skoro som sa usmial nad nápadom zlepšiť moje oči.

„Oh,“ zamrmlala. „Zdalo sa mi, že predtým si mal nejaké iné oči.“

Náhle som sa opäť cítil chladnejšie, keď som si uvedomil, že som dnes očividne nebol jediný, kto sa pokúšal vysliediť tajomstvá.

Prikrčil som sa, ramená stuhnuté a pozrel som rovno k miestu, kde sa prechádzal profesor.

Samozrejme, že v mojich očiach bolo niečo iné, odkedy sa do nich naposledy pozerala. Aby som sa pripravil na dnešné muky, dnešné pokušenie, strávil som celý víkend na love, uspokojujúc svoj smäd tak veľmi, ako sa dalo, vážne som to preháňal. Preplnil som sa zvieracou krvou, niežeby to robilo nejaký rozdiel tvárou v tvár fantastickej vôni, ktorá okolo nej plávala. Keď som na ňu naposledy hľadel moje oči boli tmavé smädom. Teraz, keď mi v tele plávala krv, moje oči boli tmavo zlaté. Svetlo jantárové od môjho prehnaného úsilia v hasení smädu.

Ďalšie pošmyknutie. Ak by som videl, čo myslela tou otázkou, proste by som jej mohol povedať áno.

Už druhý rok som sedel vedľa ľudí v tejto škole a ona prvá ma skúmala dosť podrobne na to, aby si všimla zmenu vo farbe mojich očí. Ostatní, aj keď obdivovali krásu mojej rodiny, mali sklon pozrieť sa rýchlo dolu, keď sme opätovali ich pohľady. Boli zastrašení, blokujúc detaily nášho výzoru v inštinktívnej snahe, radšej nič nechápať. Nevedomosť bol raj pre ľudskú myseľ.

Prečo to muselo byť práve toto dievča, ktoré by malo vidieť príliš veľa?

Pán Banner prišiel k nášmu stolu. Vďačne som vdýchol prúd čistého vzduchu, ktorý so sebou priniesol, predtým ako sa mohol zmiešať z jej pachom.

„Tak, Edward,“ povedal, prehliadajúc naše odpovede, „nemyslíte si, že aj Isabella by mala dostať príležitosť pri mikroskope?“

„Bella,“ opravil som ho reflexívne. „Vlastne identifikovala tri z piatich.“

Myšlienky pána Bannera boli skeptické, keď sa otáčal, aby sa pozrel na dievča. „Už ste túto laboratórnu prácu robili?“

Pozoroval som, úplne uchvátený, ako sa usmiala, vyzerajúc mierne v rozpakoch.

„Nie s cibuľovým koreňom.“

„Síhová bastula?“ vyšetroval pán Banner. (toto je blbosť nenašla som prekladJ)

„Hej.“

To ho prekvapilo. Dnešnú prácu vybral z pokročilejšieho kurzu. Zamyslene prikývol smerom k dievčaťu. „Vo Phoenixe ste boli v pokročilom programe?“

„Áno.“

Teda bola v predstihu, na človeka inteligentná. Mňa to neprekvapovalo.

„No,“ povedal pán Banner, špúliac pery. „Odhadujem, že je dobré, že vy dvaja ste partneri.“ Otočil  sa a kráčal preč, mumlajúc si popod fúzy, „aspoň majú ostatné deti šancu sa niečo naučiť.“ Pochyboval som, že dievča to mohlo počuť. Začala si zase čmárať slučky na dosky.

Zatiaľ dve pošmyknutia v jednej pol hodine. Dosť chabé, čo sa mňa týka. Aj keď som nemal absolútne žiadne tušenie, čo si to dievča o mne myslí -. ako veľmi sa bála, ako veľmi podozrievala? – vedel som, že potrebujem vyvinúť lepšie úsilie, aby som v nej o sebe zanechal lepší dojem. Niečo, čo by lepšie prekrylo jej spomienky na naše posledné divoké stretnutie.

„To je smola s tým snehom, však?“ povedal som, opakujúc krátke rozhovory, čo som dnes už tucetkrát počul. Nudná, štandardná téma hovoru. Počasie – vždy bezpečné.

Civela na mňa, v jej očiach jasná pochybnosť – nenormálna reakcia na moje veľmi normálne slová. „Ani nie,“ povedala, znovu ma prekvapujúc.

Pokúsil som sa opäť viesť rozhovor na vyšliapané chodníčky.

Bola z oveľa jasnejšieho, teplejšieho miesta – jej pokožka to nejakým spôsobom odrážala, napriek svojej svetlosti – a v zime sa musela cítiť nepríjemne. Môj ľadový dotyk nepríjemný určite bol...

„Nemáš rada chlad,“ hádal som.

„Alebo mokro,“ súhlasila.

„Forks pre teba musí byť náročné miesto na život.“ Možno si sem nemala chodiť, chcel som dodať. Možno by si sa mala vrátiť, tam, kam patríš.

Aj keď som si nebol istý, či to chcem. Navždy by som si pamätal vôňu jej krvi – bola nejaká záruka, že by som ju nakoniec nenasledoval? Okrem toho, ak by odišla, jej myseľ by navždy zostala záhadou. Neustále rýpajúca hádanka.

„Nemáš tušenie,“ povedala nízkym hlasom, na chvíľu sa zamračiac.

Jej odpovede nikdy neboli také, aké som očakával. Nútili ma pýtať sa ďalšie otázky.

„Prečo si sem potom prišla?“ vymáhal som, ihneď si uvedomujúc, že môj tón bol príliš obžalujúci, nie dosť príležitostný pre konverzáciu. Tá otázka znela hrubo, sliedivo.

„To je...komplikované.“

Zamrkala svojimi širokými očami, nechávajúc to tak a ja som skoro vybuchol od zvedavosti – zvedavosť horela tak horúco ako smäd v mojom hrdle. Vlastne som spozoroval, že dýchať bolo čoraz ľahšie; bolesť sa s dôvernosťou stávala znesiteľnejšou.

„Myslím, že to dokážem pochopiť,“ naliehal som. Možno by ju obyčajná zdvorilosť mohla udržať odpovedať na moje otázky, tak dlho, kým budem dosť nevychovaný na to, aby som sa ich pýtal.

Ticho pozerala dolu na svoje ruky. Z toho som bol nedočkavý: chcel som jej dať ruku pod bradu a zdvihnúť jej hlavu, aby som jej mohol čítať v očiach. Ale bolo by to odo mňa nerozumné – nebezpečné – znova sa dotknúť jej pokožky.

Zrazu sa pozrela hore. Bola to úľava opäť môcť vidieť emócie v jej očiach.

Hovorila náhlivo, rýchlo vyslovujúc slová.

„Mama sa vydala.“

Ach. Toto bolo dosť ľudské, ľahké na pochopenie. Očami jej prešiel smútok, medzi nimi opäť tá vráska.

„To neznie tak zložito,“ povedal som. Môj hlas bol jemný bez toho, aby som sa o to snažil. Jej smútok ma zanechával zvláštne bezmocným, túžiacim niečo urobiť, aby sa cítila lepšie. Divný popud. „Kedy sa to stalo?“

„Minulý september,“ ťažko vydýchla – nie úplný povzdych. Zadržal som dych, keď sa jej teplý výdych otrel o moju tvár.

„A ty ho nemáš rada,“ odhadoval som, loviac ďalšie informácie.