MIDNIGHT SUN 2.Kapitola 2.časť
„Nie, Phil je fajn,“ povedala, opravujúc tak môj predpoklad. Teraz bol v kútikoch jej plných pier náznak úsmevu. „Možno príliš mladý, ale dostatočne milý.“
„Tak prečo si nezostala s nimi?“ spýtal som sa, trochu príliš zvedavým hlasom. Znelo to dotieravo. Čo som aj nepochybne bol.
„Phil veľa cestuje. Je futbalista.“ Ten malý úsmev sa zvýraznil; takýto výber povolania ju pobavil.
Bez premýšľania som sa tiež usmial. Nesnažil som sa, aby bola v pohode. Jej úsmev proste spôsobil, že som chcel odpovedať úsmevom – byť zasvätený do tajomstva.
„Počul som o ňom?“ v hlave som si prechádzal zoznamom futbalistov, hádajúc, ktorý Phil je ten jej...
„Asi nie. Nehrá moc dobre. Ďalší úsmev. „Vyložene nižšia liga. Veľa sa sťahuje.“
Rozpisy v mojej hlave sa hneď odsunuli a za menej ako sekundu som zostavil ďalší zoznam možností. Zároveň som si predstavoval nový scenár.
„A mama ťa sem poslala, aby mohla cestovať s ním,“ povedal som. Vyzeralo to tak, že dohady z nej dostávali viac informácií, ako otázky. Znova to zabralo. Vystrčila bradu a jej výraz bol zrazu tvrdohlavý.
„Nie, neposlala,“ povedala, v jej hlase nový, tvrdý podtón. „Poslala som sa sama.“
Netušil som, ako to myslela, čo bolo zdrojom jej hnevu. Bol som totálne stratený.
Tak som to vzdal. To dievča jednoducho nedávalo zmysel. Nebola ako ostatní ľudia. Možno na nej nebolo nezvyčajné len to ticho mysle a parfum jej vône.
„Nerozumiem,“ priznal som, neznášajúc to priznanie.
Vzdychla a pozerala mi do očí dlhšie, než boli schopní vydržať normálni ľudia.
„Najprv zostala so mnou, ale chýbal jej,“ pomaly vysvetľovala, jej tón bol s každým ďalším slovom beznádejnejší. „Bola nešťastná...tak som sa rozhodla, že je na čase stráviť nejaký hodnotný čas s Charliem.“
Maličká vráska medzi jej očami sa prehĺbila.
„Ale teraz si nešťastná ty,“ zamumlal som. Nemohol som sa zastaviť, hovoril som svoje hypotézy nahlas, dúfajúc, že z jej výrazov sa dozviem viac. Táto sa však nezdala až tak vzdialená od pravdy.
„No a?“ povedala, akoby to nestálo za reč.
Neprestával som jej hľadieť do očí, cítiac, že som konečne prvýkrát letmo nahliadol do jej duše. V tom jednom slove som videl, kam vo svojich prioritách zaraďuje seba. Na rozdiel od iných ľudí, jej vlastné potreby boli úplne naspodu toho rebríčka.
Nebola sebecká.
Keď som si to uvedomil, záhada okolo tej osoby, skrývajúcej sa za tichou mysľou, začala trochu rednúť.
„To sa nezdá byť fér,“ povedal som. Prikrčil som sa, snažiac sa vyzerať nedbalo, pokúšajúc sa skryť silu svojej zvedavosti.
Zasmiala sa, ale ten zvuk nebol veselý. „Ešte ti to nikto nepovedal? Život nie je fér.“
Na jej slovách sa mi chcelo smiať, aj keď som na nich tiež nevidel nič zábavné. O neférovosti života som toho trošku vedel. „To už som niekde počul.“
Pozrela na mňa, znova vyzerajúc zmätene. Jej oči sa mihli preč a potom sa vrátili k mojim.
„Tak, to je všetko,“ povedala mi.
Ale ja som ešte nebol pripravený tento rozhovor skončiť. To malé V medzi jej očami, zbytok jej smútku, ma rušilo. Chcel som ho špičkou prstu vyhladiť. Ale samozrejme, že som sa jej nemohol dotknúť. Bolo to nebezpečné, v toľkých ohľadoch.
„Dobre to hráš.“ Povedal som pomaly, stále zvažujúc tie ďalšie hypotézy. „Ale stavil by som sa, že trpíš viac, ako dávaš najavo.“
Urobila grimasu, oči zúžené a ústa pokrivené ohrnutím pier a pozrela sa späť do prednej časti triedy. Nepáčilo sa jej, keď som hádal správne. Nebola priemerný trpiteľ – k svojej bolesti nechcela publikum.
„Mýlim sa?“
Mierne ustúpila, ale inak pripravená nepočúvať ma.
Na tom som sa musel usmiať. „Nemyslím si.“
„Prečo ťa to trápi?“ žiadala, stále pozerajúc preč.
„Veľmi dobrá otázka,“ pripustil som, skôr pre seba ako preto, aby som jej odpovedal.
Jej bystrosť bola lepšia ako moja – videla priamo jadro vecí, zatiaľ čo ja som viazol na okrajoch, slepo presievajúc záchytné body. Detaily jej veľmi ľudského života, by ma vážne nemali trápiť. Bolo to pre mňa zlé zaujímať sa o to, na čo myslela. Okrem ochrany mojej rodiny pred odhalením, neboli ľudské myšlienky dôležité.
Nebol som zvyknutý na to, byť z dvojice ten menej intuitívny. Príliš som sa spoliehal na svoj mimoriadny sluch – zjavne som nebol až taký vnímavý ako som si o sebe namýšľal.
Dievča si povzdychlo a zamračilo sa na predok triedy. V jej frustrovanom výraze bolo niečo smiešne. Celá táto situácia, celý tento rozhovor, bol smiešny. Ešte nikdy nikomu odo mňa nehrozilo také nebezpečenstvo, ako tomuto dievčaťu – v ktorúkoľvek dobu som mohol – duchom neprítomný tým komický zaujatím konverzáciou – vdýchnuť nosom a napadnúť ju, skôr, ako by som bol schopný zastaviť sa – a ona bola naštvaná, lebo som jej neodpovedal na otázku.
„Rozčuľujem ťa?“ spýtal som sa, usmievajúc sa nad nezmyselnosťou toho všetkého.
Rýchlo sa na mňa pozrela a potom jej oči vyzerali uväznené mojím pohľadom.
„Nie úplne,“ povedala mi. „Som viac naštvaná na seba. Moja tvár je tak ľahko čitateľná – mama mi vždy hovorí, že som jej otvorená kniha.“
Zamračila sa, naježená.
V úžase som na ňu civel. Dôvodom jej rozrušenia bolo to, že si myslela, že do nej vidím veľmi ľahko. Aké bizarné. Nikdy, za celý svoj život, som nevynaložil toľko úsilia, aby som niekoho pochopil – alebo lepšie povedané, za celú svoju existenciu, pretože život bolo asi ťažko to správne slovo.
„Naopak,“ nesúhlasil som, cítiac sa zvláštne...ostražitý, ak by tam bolo nejaké skryté nebezpečenstvo, ktoré som nebol schopný vidieť. Náhle som bol celý nesvoj, tá predtucha ma znepokojovala. „Myslím, že sa čítaš veľmi ťažko.“
„Tak musíš byť dobrý čitateľ,“ hádala a svojím predpokladom opäť trafila do čierneho.
„Väčšinou som,“ prisvedčil som.
Potom som sa na ňu široko usmial, odhaliac radu žiarivých zubov, ostrých ako britva.
Bola to sprostosť, ale zrazu som bol nečakane zúfalý, aby som k tomu dievčaťu vyslal aspoň trochu tepla. Jej telo bolo ku mne bližšie ako predtým, v priebehu našej konverzácie sa nevedomky posúvalo. Tie malé ukazovatele a znaky, ktoré postačovali na vystrašenie zbytku ľudstva, na ňu nezaberali. Prečo sa predo mnou nekrčila v hrôze? Určite videla dosť z mojej temnejšej stránky, aby si to nebezpečenstvo uvedomovala. Ak bola taká intuitívna, akou sa zdala byť.
Nedostal som sa k tomu, aby som videl, či malo moje varovanie zamýšľaný efekt. Práve vtedy si totiž pán Banner vyžiadal pozornosť triedy a ona sa odo mňa hneď odvrátila. Vyzeralo to, že sa jej pri tom vyrušení uľavilo, takže varovanie možno nevedomky pochopila.
Dúfal som, že áno.
Uvedomil som si, že očarenie vo mne rastie, aj keď som to nechcel. Nemohol som si dovoliť, aby bola pre mňa Bella Swanová zaujímavá. Alebo skôr, ona by to nemala dovoliť. Už vtedy som bol nedočkavý, aby som dostal ďalšiu šancu s ňou hovoriť. Chcel som vedieť viac o jej mame, o jej živote predtým, ako sem prišla, o jej vzťahu s otcom. Ale každá sekunda, ktorú som s ňou strávil, bola chyba, riziko, ktoré by nemala podstupovať.
Roztržito pohodila hustými vlasmi akurát vtedy, keď som si dovolil ďalší nádych. Udrela mi do hrdla mimoriadne koncentrovaná vlna jej vône.
Bolo to ako v ten prvý deň – ako demolačná guľa. Tá bolesť zo spaľujúceho sucha mi pôsobila závrat. Znova som musel pevne uchopiť stôl, aby som sa udržal na stoličke. Tentokrát som nad sebou mal mierne lepšiu kontrolu. Aspoň som nič nezlomil. Diabol vo vnútri mňa vrčal, ale nevyžíval sa v mojej bolesti. Bol príliš pevne zviazaný. Na chvíľu.
Úplne som prestal dýchať a naklonil som sa od nej tak ďaleko, ako sa dalo.
Nie, nemohol som si dovoliť, myslieť si o nej, že je fascinujúca. Čím bola pre mňa zaujímavejšia, tým bolo pravdepodobnejšie, že by som ju zabil. Dnes som už urobil dve menšie pošmyknutia. Urobil by som aj tretie, ktoré by nebolo len menšie?
Prchal som z triedy hneď ako sa ozval zvonček – pravdepodobne ničiac akýkoľvek dojem slušnosti, ktorý som behom hodiny vytváral. Opäť som vonku lapal po čistom a mokrom vzduchu, akoby to bol liečivý odvar. Ponáhľal som sa, robiac medzi mnou a tým dievčaťom čo najväčšiu vzdialenosť.
Emmet na mňa čakal pred našou učebňou Španielčiny. Chvíľu skúmal môj divoký výraz.
Ako to šlo? zaujímal sa opatrne.
„Nikto nezomrel,“ zamumlal som.
Aj to je niečo. Keď som videl Alice vykoľajenú, tam na konci, myslel som si, že...
Ako sme vchádzali do triedy, videl som jeho spomienku len spred niekoľkých minút, keď pozeral cez otvorené dvere na svojej poslednej hodine: Alice kráčala sviežo, s poblednutou tvárou cez dvor k vedeckej budove. Cítil som jeho spomínané nutkanie postaviť sa a pridať sa k nej a potom rozhodnutie zostať. Ak by Alice potrebovala pomoc, vypýtala by si ju...
Klesol som na stoličku a zdesením a odporom som zavrel oči. „Neuvedomil som si, že to bolo tak tesne. Nemyslel som si, že sa chystám...Nevidel som, že to bolo tak zlé,“ zašepkal som.
Nebolo, uisťoval ma. Nikto nezomrel, nie?
„Správne,“ povedal som cez zuby. „Tentokrát nie.“
Možno to bude stále ľahšie.
„Určite.“
Alebo ju možno zabiješ. Prikrčil sa. Nebol by si jediný, čo zlyhal .Nikto by ťa nesúdil príliš kruto. Niekedy človek proste vonia príliš dobre. Som ohromený, že si vydržal takto dlho.
„Nepomáha to, Emmet.“
Búril som sa proti jeho prijatiu tej myšlienky, že by som to dievča mohol zabiť, akoby to tak či tak bolo nevyhnutné. Bola to jej chyba, že vonia tak dobre?
Viem, kedy sa to stalo mne...spomínal, berúc ma zo sebou polovicu storočia do minulosti, k dedinskej ceste za súmraku, kde žena stredného veku zvešiavala z povrazu, natiahnutého medzi dvoma jabloňami, vyschnuté košele. Vôňa jabĺk ťažko visela vo vzduchu – žatva skončila a po zemi bolo roztrúsené zhnité ovocie a cez podliatiny v ich šupkách stúpala v hustých oblakoch príjemná vôňa. Pole, plné čerstvo pokoseného sena, vytváralo tej vôni príjemnú kulisu, harmóniu. Stúpal uličkou, takmer vôbec nedbajúc na tú ženu, vybavoval niečo pre Rosalie. Obloha bola hore purpurová, oranžová nad stromami na západe. Mohol pokračovať v kráčaní po kľukatejúcej sa cestičke a nebol by žiadny dôvod, prečo si ten večer pamätať, okrem toho, že náhly nočný vánok sfúkol biele listy ako plachty a privial vôňu tej ženy do Emmetovej tváre.
„Au,“ zastenal som ticho. Akoby môj vlastný pamätný smäd nebol dosť.
Ja viem. Nevydržal som ani pol sekundy. Na odpor som ani nepomyslel.
Jeho spomienka sa stala príliš jasná na to, aby som ju vydržal.
Vyskočil som na nohy, zuby zovreté dosť silno na to, aby presekli oceľ.
„Esta bien, Edward?“ spýtala sa seňora Goffová, prekvapená mojím nečakaným pohybom. V jej mysli som mohol vidieť svoju tvár a vedel som, že mám dobre ďaleko k tomu, vyzerať v pohode.
„Me perdona,“ zamrmlal som, keď som skočil k dverám.
„Emmet – por favor, puedas tu ayuda a tu hermano?“ spýtala sa, bezmocne gestikulujúc rukami smerom ku mne, keď som sa hnal von z miestnosti.
„Samozrejme,“ počul som ho povedať. A potom bol hneď vedľa mňa.
Nasledoval ma k vzdialenejšej strane budovy, kde ma dohnal a položil mi ruku na plece.
Z nepotrebnou silou som ju striasol. V ľudskej ruke by som rozmliaždil kosti.
„Edward, mrzí ma to.“
„Ja viem.“ Hlboko som lapal po vzduchu, snažiac sa vyčistiť si hlavu a pľúca.
„Je to také zlé ako tamto?“ spýtal sa, pokúšajúc sa nemyslieť na vôňu a príchuť jeho spomienky, ale nebol úplne úspešný.
„Horšie, Emmet, horšie.“
Na chvíľu stíchol.
Možno...
„Nie, nebolo by lepšie, keby som to skončil. Choď naspäť do triedy, Emmet. Chcem byť sám.“
Bez žiadneho ďalšieho slova alebo myšlienky sa otočil a rýchlo kráčal preč. Mohol by povedať profesorke španielčiny, že mi bolo zle, alebo, že som bol vykoľajený alebo nebezpečne neovládateľný upír. Záležalo na jeho výhovorke? Možno sa už nevrátim. Možno som musel odísť.
Išiel som späť do svojho auta, počkať, kým škola skončí. Ukryť sa. Už zase.
Mal som stráviť svoj čas rozhodovaním sa alebo pokúšaním sa urobiť nejaké rozhodnutie, ale, ako narkoman, som sa pristihol pri prehľadávaní bublín myšlienok, vychádzajúcich zo školských budov. Rodinné hlasy vystúpili, ale ja som práve vtedy nebol zvedavý na Alicine vízie alebo Rosaliine sťažnosti. Jessiku som našiel ľahko, ale to dievča s ňou nebolo, tak som pokračoval v hľadaní. Moju pozornosť upútali myšlienky Mika Newtona a konečne som ju lokalizoval. Bola s ním v telocvični. Bol nešťastný, pretože na dnešnej biológií som sa s ňou rozprával. Prechádzal jej odpoveďami, keď vynášal rozsudok...
Vlastne som ho nikdy predtým nevidel s niekým prehovoriť viac ako jedno slovo. Samozrejme, že by sa mohol rozhodnúť, že ho Bella zaujíma. Nepáči sa mi, ako na ňu pozerá Ale ona nevyzerala, že by ním bola nejak zvlášť očarená. Čo to povedala? ´Zaujímalo by ma, čo s ním bolo minulý pondelok.´ Niečo v tom zmysle. Nevyzeralo to, akoby ju to fakt trápilo. Ten rozhovor nemohol stáť za to...
Takto sa vyhováral s pesimizmu, potešený myšlienkou, že Bellu nezaujal náš rozhovor. To ma rozrušilo viac, ako bolo prijateľné, tak som prestal počúvať.
Dal som do sterea CDčko násilníckej hudby a vypeckoval ho tak, že prehlušilo ostatné hlasy. Musel som sa strašne sústrediť na hudbu, aby som sa opäť nenabúral do myšlienok Mika Newtona a nešpehoval nič netušiace dievča...
Párkrát som podvádzal, kým sa hodina ťahala ku koncu. Nešpehoval som, snažil som sa presvedčiť sám seba. Iba som sa pripravoval. Úplne presne som chcel vedieť, kedy odíde z telocvične, kedy teda bude na parkovisku. Nechcel som ju prekvapiť.
Keď študenti začali vychádzať z dverí telocvične, vystúpil som z auta, neistý, prečo som to vlastne urobil. Dážď bol jemný – ignoroval som, ako mi presakoval vlasmi.
Chcel som, aby ma tu videla? Dúfal som, že by ku mne prišla, porozprávať sa? Hovoril by som s ňou?
Nepohol som sa, aj keď som sa snažil sám seba presvedčiť, že sa mám vrátiť do auta, vediac, že moje správanie bolo hanebné. Zakliesnil som si ruky na hrudi a dýchal som veľmi plytko, ako som ju pozoroval, kráčajúcu smerom ku mne, kútiky jej úst skrútené nadol. Nepozrela sa na mňa. Párkrát s grimasou vzhliadla k oblakom, akoby ju urážali.
Bol som sklamaný, keď dorazila k autu skôr, akoby musela prejsť okolo mňa. Mohla by sa so mnou rozprávať? Mohol by som hovoriť ja s ňou?
Nastúpila do zašlo červenej dodávky Chevy, hrdzavého monštra, ktorý bol starší ako jej otec. Pozoroval som ju štartovať náklaďák – starý motor reval hlasnejšie ako hociktorý iný dopravný prostriedok na parkovisku – potom natiahla ruky ku kúriacim ventilom. Chlad bol pre ňu nepríjemný – nemala ho rada. Prehrabla si prstami husté vlasy, pretriasajúc kadere v prúde teplého vzduchu, akoby sa snažila ich vysušiť. Predstavil som si, ako by mohla kabína dodávky voňať, rýchlo vyháňajúc tú myšlienku.
Poobzerala sa okolo, ako sa pripravovala na cúvanie a konečne sa pozrela mojím smerom. Hľadela na mňa len pol sekundy a všetko, čo som si mohol v jej očiach prečítať, predtým, ako ich odvrátila a šklbnutím otočila dodávku, bolo prekvapenie. Potom zakňučala a opäť zastala, pričom zadok náklaďáku sa vyhol kolízií s Erinovým malým autíčkom len o pár centimetrov.
Pozerala do spätného zrkadla, ústa ovisnuté mrzutosťou. Keď to druhé auto okolo nej prešlo, dvakrát skontrolovala všetky svoje slepé body a cúvala z parkovacieho miesta tak opatrne, že som sa uškrnul. Vyzeralo to, akoby si myslela, že je nebezpečná v tom svojom zašlom šmejde.
Predstava Belly Swanovej nebezpečnej pre kohokoľvek, nezáležalo na tom, čo by riadila, ma rozosmiala, kým to dievča prechádzalo okolo mňa, zízajúc rovno pred seba.