Choď na obsah Choď na menu
 


MIDNIGHT SUN 3.Kapitola 1.časť

26. 2. 2009

3. Fenomén

 

         V skutočnosti som nebol smädný, ale v tú noc som sa rozhodol ísť zase na lov. Malá prevencia, aj keď som vedel, že nedostatočná.

         Carlisle išiel so mnou, od môjho návratu z Denali sme spolu ešte neboli osamote. Keď sme bežali cez čierny les, počul som, ako rozmýšľa o tom náhlivom „zbohom“ z minulého týždňa.

         V jeho spomienke som videl svoj výraz skrútený zúrivým zúfalstvom. Cítil som jeho prekvapenie a nečakanú obavu.

         „Edward?“

         „Musím ísť Carlisle. Musím okamžite odísť.“

         „Čo sa stalo?“

         „Nič. Zatiaľ. Ale stane sa, ak zostanem.“

         Natiahol sa za mojou rukou. Cítil som, ako ho to zranilo, keď som ju odtiahol.

         „Nechápem.“

         „Už si niekedy...už sa ti stalo...“

         Sledoval som sám seba sa zhlboka nadýchnuť, vidiac cez filter jeho hlbokého záujmu v mojich očiach divoké svetlo.

         „Už ti niekedy nejaký človek voňal lepšie, ako tí ostatní? Oveľa lepšie?“

         „Ou.“

         Keď som pochopil, že mi porozumel, moja tvár sa uvoľnila úľavou. Natiahol sa, aby sa ma dotkol, ignorujúc, keď som  znov ucúvol a položil mi ruku na rameno.

         „Urob, čo musíš, aby si odolal, synak. Budeš mi chýbať. Na, vezmi si moje auto. Je rýchlejšie.“

         Teraz bol zvedavý, či vtedy urobil správnu vec, keď ma poslal preč. Uvažoval, či ma nezranil nedostatkom svojej dôvery.

         „Nie,“ zašepkal som, utekajúc. „To bolo to, čo som potreboval. Mohol som tú dôveru tak ľahko sklamať, ak by si mi povedal, že mám zostať.“

         „Je mi ľúto, že trpíš, Edward. Ale mal by si urobiť všetko pre to, aby Bella Swanová prežila. Aj keby to znamenalo, že by si od nás musel opäť odísť.“

         „Viem, viem.“

         „Prečo si sa vrátil? Vieš, ako ma teší, mať ťa tu, ale ak je to príliš ťažké...“

         „Nepáčilo sa mi, cítiť sa ako zbabelec,“ priznal som.

         Spomalili sme – teraz sme v tej tme sotva klusali.

         „Radšej to, ako ju ohrozovať. O dva-tri roky bude preč.“

         „Viem, že máš pravdu.“ Napriek tomu vo mne jeho slová vyvolali ešte väčšiu dychtivosť zostať. To dievča by mohlo o rok alebo dva odísť...

         Carlisle prestal bežať a ja sním: otočil sa, aby preskúmal môj výraz.

         Ale ty neutečieš, však?

         Zvesil som hlavu.

         Je to hrdosť, Edward? Nie je hanba ak-

         „Nie, to nie je hrdosť, čo ma tu drží. Teraz nie.“

         Nikam nejdeš?

         Krátko som sa zasmial. „Nie. Nezastavilo by ma, keby som sa prinútil odísť.“

         „Samozrejme, pôjdeme s tebou, ak to je to, čo potrebuješ. Stačí povedať. Presťahoval by si sa, bez ohľadu na ostatných. Nevyčítali by ti to.“

         Zdvihol som obočie.

         Zasmial sa. „Áno, Rosalie by mohla, ale dlží ti to. V každom prípade je pre nás lepšie odísť teraz, bez vykonanej škody, ako neskôr, keď bude ukončený život.“ Ku koncu vyprchal všetok humor.

         Ustúpil som.

         „Áno,“ prisvedčil som. Môj hlas znel chrapľavo.

         Ale napriek tomu neodchádzaš?

         Povzdychol som si. „Mal by som.“

         „Edward, čo ťa tu drží? Nevidím...“

         „Neviem, či to dokážem vysvetliť.“ Ani samému mi to nedávalo zmysel.

Dlho skúmal môj výraz.

Nerozumiem tomu. Ale ak chceš, budem rešpektovať tvoje súkromie.

„Ďakujem. Je to od teba šľachetné, keďže ja neposkytujem súkromie nikomu.“ S jednou výnimkou. A robil som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ju oň pripravil, no nie?

Každý máme svoje triky, zasmial sa. Ideme?

Práve zachytil pach malého stáda jeleňov. Bolo ťažké nazhromaždiť dosť entuziazmu pre niečo, čo bolo, za daných okolností síce najlepšie, ale malo oveľa menej lákavú arómu. Práve vtedy, s čerstvou spomienkou na krv toho dievčaťa, sa mi z toho pachu dvíhal žalúdok.

Vzdychol som si. „Poďme,“ súhlasil som, aj keď som vedel, že rýchlejšie prúdenie krvi mojím krkom, pomôže veľmi málo.

Obaja sme zmenili postoj a bojovne sa prikrčili, nechávajúc neovládateľný pach viesť nás pomaly dopredu.

 

Keď sme sa vrátili domov, ochladilo sa. Roztopený sneh opäť zamrzol – bolo to, akoby všetko zakryl sklenený poťah – každú borovicu, vejárovitý papraďový list, zamrzlo každé steblo trávy.

Kým Carlisle sa išiel prezliecť na svoju rannú zmenu v nemocnici, ja som zostal pri rieke, čakajúc na východ slnka. Cítil som sa takmer nafúknutý z toho množstva krvi, ktoré som strávil, ale vedel som, že ten aktuálny nedostatok smädu mi bude málo platný, keď budem znova sedieť vedľa toho dievčaťa.

Studený a nehybný ako kameň, na ktorom som sedel, som civel na tmavú vodu, tečúcu pod vrstvou ľadu, zízajúc rovno cez ňu.

Carlisle mal pravdu. Mal by som z Forks odísť. Mohli by rozšíriť nejakú historku na vysvetlenie mojej neprítomnosti. Internátna škola v Európe. Návšteva vzdialených príbuzných. Teenager na úteku. Na historke nezáležalo. Nikto by sa nevypytoval príliš intenzívne.

Len rok – dva a to dievča by zmizlo. Ďalej by si žila svoj život – mala by v akom pokračovať. Išla by niekam na vysokú, zostarla, začala kariéru, možno by sa za niekoho vydala. Vedel som si to predstaviť – videl som to dievča oblečené v bielom, kráčajúce zmerateľnou rýchlosťou, jeho ruka zakliesnená v otcovej.

Tá predstava mi spôsobovala zvláštnu bolesť. Nedokázal som to pochopiť. Žiarlil som, pretože mala budúcnosť, akú by som ja mať nikdy nemohol? To nedávalo zmysel. Každý jeden človek okolo mňa mal pred sebou rovnakú možnosť – život – a ja som im málokedy prestával závidieť.

Mal by som ju nechať jej budúcnosti. Prestať riskovať jej život. Urobiť správnu vec. Carlisle vždy vybral správnu cestu. Tentokrát by som ho mal poslúchnuť.

Slnko vyšlo, skryté za mrakmi, a slabé svetlo sa trblietalo na zamrazenom skle.

Ešte jeden deň, rozhodol som sa. Ešte raz by som ju videl. To by som mohol vydržať. Možno by som mohol spomenúť moje blížiace sa zmiznutie, zverejniť príbeh.

Toto bude zložité; cítil som strašnú neochotu, ktorá ma už teraz nútila vymýšľať výhovorky, aby som zostal: predĺžiť konečný termín na dva dni, tri, štyri...Ale mal by som urobiť správnu vec. Vedel som, že môžem veriť Carlislovej rade. A tiež som vedel, že som príliš rozporuplný na to, aby som to správne rozhodnutie urobil sám.

Až priveľmi rozporuplný.

Koľko z tejto neochoty pochádzalo z mojej fanatickej zvedavosti a koľko z neuspokojeného apetítu?

Išiel som dnu, prezliecť sa do školy do čerstvých šiat.

Alice na mňa čakala, sediac na vrchnom schode na kraji tretieho poschodia.

Zase odchádzaš, obvinila ma.

Povzdychol som si a prikývol.

Tentokrát nevidím kam.

„Ešte neviem kam idem,“ zašepkal som.

Chcem, aby si zostal.

Pokrútil som hlavou.

Možno by sme s Jazzom mohli ísť s tebou?

„Keď tu nebudem, budú oveľa viac potrebovať, aby si na nich dávala pozor. A mysli na Esme. Odviedla by si jej jednou ranou polovicu rodiny?“

Bude kvôli tebe taká smutná.

„Viem. Preto ty musíš ostať.“

To nie je to isté, ako mať ťa tu, a ty to vieš.

„Áno. Ale musím urobiť to, čo je správne.“

Ale veď je veľa správnych a nesprávnych ciest, nie?

Na krátku chvíľu sa ponorila do jedného zo svojich zvláštnych videní; pozeral som sa s ňou na blikajúce a točiace sa nejasné obrazy. Videl som sám seba zmiešaného s divnými tieňmi, ktoré som nevedel rozlúštiť: zahmlené, nepresné tvary. A potom, zrazu, moja pokožka iskrila v jasnom slnku na malej otvorenej lúke. To miesto som poznal. Na lúke bola so mnou nejaká postava, ale opäť bola rozmazaná, nie dosť tam, aby bola rozoznateľná. Obrázky sa chveli a mizli ako milión malých volieb neustále menilo budúcnosť.

„Veľa som toho nezachytil,“ povedal som jej, keď vízia stmavla.

Ani ja. Tvoja budúcnosť sa mení tak veľmi, že s tým nedokážem držať krok. Napriek tomu si myslím...

Zastavila sa a preletela pre mňa rozsiahlou kolekciou svojich posledných videní. Všetky boli rovnaké – zastrené a matné.

„Aj tak si myslím, že niečo sa mení,“ povedala úprimne. „tvoj život sa zdá byť na križovatke.“

Ponuro som sa zasmial. „Uvedomuješ si, že znieš ako falošný cigáň na karnevale, však?“

Vyplazila na mňa svoj drobný jazyk.

„Dnes je všetko v poriadku, áno?“ spýtal som sa, môj hlas nečakane plný obáv.

„Nevidím ťa nikoho zabíjať,“ uistila ma.

„Diky, Alice.“

„Choď sa obliecť. Ostatným nepoviem nič – nechám to na teba, keď budeš pripravený.“

Postavila sa a skočila dole schodmi, jej plecia mierne zhrbené. Budeš mi chýbať. Vážne.

Áno, aj ona by mi strašne chýbala.

Cesta do školy bola tichá. Jasper mohol povedať, že Alice je kvôli niečomu rozrušená, ale vedel, že ak by o tom chcela hovoriť, už ba to urobila. Emmet s Rosalie boli zaneprázdnený, zase jednou zo svojich chvíľok, civieť si navzájom do očí a žasnúť – bolo dosť nechutné to pozorovať. Všetci sme si plne uvedomovali, ako intenzívne sú do seba zamilovaný. Alebo možno som bol iba zatrpknutý, pretože som jediný bol sám. V niektoré dni bolo ťažšie ako v iné, žiť s troma dvojicami perfektne zladených milencov. Toto bola jedna z nich.

Možno by boli šťastnejší bezo mňa, potulujúceho sa okolo, mrzutého a agresívneho ako starec, ktorým by som už mal byť.

Samozrejme, prvá vec, ktorú som urobil, keď sme dorazili ku škole, bolo hľadanie toho dievčaťa. Zase som sa len pripravoval.

Správne.

Bolo trápne, ako sa môj život zrazu zdal prázdny okrem nej – celá moja existencia bola sústredená okolo toho dievča, presnejšie povedané už nie okolo mňa.

Napriek tomu to bolo celkom pochopiteľné: po osemdesiatich rokoch stereotypu každý deň aj noc, sa hocijaká zmena stala centrom pozornosti.

Ešte nedorazila, ale mohol som počuť hromové vrčanie motora jej blížiacej sa dodávky. Oprel som sa o bok auta a čakal. Boli znudení mojou fixáciou – bolo pre nich nepochopiteľné, ako ma môže nejaký človek zaujímať tak dlho, bez ohľadu na to, ako chutne voňala.

To dievča sa pomaly dostávalo na dohľad, oči uprené na cestu a rukami pevne zvieralo volant. Vyzerala, akoby ju niečo znepokojovalo. Sekundu mi trvalo, kým som pochopil, čo to niečo bolo – uvedomil som si, že dnes mal každý človek ten istý výraz. Ah, cesta bola vyhladená ľadom a všetci sa snažili jazdiť opatrnejšie. Mohol som vidieť, že tento pridaný risk brala vážne.

To sa zhodovalo s tým málom, čo som sa naučil o jej povahe. Pridal som si to na svoj malý zoznam: bola vážny človek, zodpovedný človek.

Nezaparkovala odo mňa ďaleko, ale ešte ma nezbadala, ako na ňu civím. Zaujímalo by ma, čo by urobila, keby si ma všimla? Začervenala sa a odišla? To bol prvý odhad. Ale možno by na mňa hľadela späť. Možno by sa prišla porozprávať.

Zhlboka som sa nadýchol, nádejne plniac pľúca, len tak pre každý prípad.

Opatrne vystúpila z toho náklaďáku, testujúc hladký povrch predtým, ako naň stúpila celou váhou. Nevzhliadla a to ma frustrovalo. Možno by som sa jej mal prihovoriť ja...

Nie, to by bolo zlé.

Namiesto toho, aby sa otočila ku škole, zamierila k zadnej časti dodávky, komicky priliehajúc k boku náklaďáku, neveriac svojej opore. Usmial som sa a na tvári som cítil Alicine oči. Nepočúval som, nech myslela na čokoľvek – príliš dobre som sa bavil, pozorovaním toho dievčaťa, ako si kontroluje snehové reťaze. Vlastne vyzerala byť v nebezpečenstve z pádu, podľa toho ako jej kĺzali nohy. Nikto iný s tým nemal problém – zaparkovala na tom najhoršom ľade?

Tam sa zastavila, zízajúc dolu so zvláštnym výrazom na tvári. Bola to...neha? Akoby ju niečo, čo súviselo s pneumatikou rozcítilo?

Znova. Tá zvedavosť bolela ako smäd. Bolo to, akoby som musel vedieť na čo práve myslela – akoby na ničom inom nezáležalo.

Mal by som s ňou hovoriť. Vyzerala, že by v každom prípade mohla potrebovať oporu, aspoň kým by sa nedostala zo šmykľavého povrchu. Jasné, že som jej to nemohol navrhnúť, alebo hej? Váhal som, rozorvaný. Vyzeralo to, že sneh jej je tak protivný, že by asi ťažko uvítala dotyk mojej studenej bielej ruky. Mohol by som si obliecť rukavice –

„NIE!“ Alice nahlas vydýchla.

Okamžite som jej prehľadával myšlienky, najprv len hádajúc, že som urobil nejakú úbohú voľbu a ona ma videla robiť niečo neospravedlniteľné. Ale so mnou to nemalo nič spoločné.

Tyler Crowley sa rozhodol zabočiť na parkovacie miesto v nerozvážnej rýchlosti. Táto voľba by spôsobila šmyk cez kúsok ľadu...

Vízia prišla len pol sekundy pred realitou. Tylerova dodávka zabočila a ja som stále sledoval záver, ktorý spôsobil ten zdesený vzdych, ktorý vyšiel z Aliciných pier.

Nie, toto videnie so mnou nijak nesúviselo a predsa so mnou úplne súviselo, pretože Tylerova dodávka – jej pneumatiky boli práve oproti ľadu v tom najhoršom možnom uhle – rotovala cez parkovisko a išla naraziť do dievčaťa, ktoré sa nepozvane stalo stredobodom môjho sveta.

Aj bez Alicinej predtuchy bolo pomerne ľahké odhadnúť trajektóriu vozidla, vymykajúceho sa Tylerovej kontrole.

To dievča, stojace na úplne zlom mieste – pri zadnej časti svojej dodávky – vzhliadlo, ohromené zvukom pískajúcich pneumatík. Pozrela sa rovno do mojich zdesených očí a potom sa otočila, aby sledovala svoju blížiacu sa smrť.

Nie ona! slová mi hučali v hlave, akoby patrili niekomu inému.

Stále uväznený v Aliciných myšlienkach, videl som to videnie náhle sa meniť, ale nemal som čas sledovať, aký by bol výsledok.

Vymrštil som sa cez parkovisko, hodiac sa medzi šmýkajúcu sa dodávku a zamrazené dievča. Pohyboval som sa tak rýchlo, že všetko bolo pruhovo rozmazané okrem objektu môjho sústredenia. Nevidela ma – žiadne ľudské oči nemohli zachytiť môj let – stále zízajúc na mohutný tvar, ktorý sa jej chystal rozdrviť telo o železnú konštrukciu jej náklaďáku.

Chytil som ju okolo pása, pohybujúc sa s príliš veľkou naliehavosťou na to, aby som bol taký jemný ako ona potrebovala. V stotine sekundy v čase medzi tým, ako som jej drobnú postavu vytrhol z cesty smrti a tým ako som narazil do zeme s ňou v náručí, som si bol živo vedomý jej krehkého, rozbitného tela.

Keď som počul, ako si udrela hlavu o ľad, bolo to, akoby som sa aj ja zmenil na ľad.

Ale nemal som ani celú sekundu na zistenie jej stavu. Za nami som počul dodávku, škrípať a kňučať ako sa stáčala okolo robustného železa jej náklaďáku. Menila smer, iskrila a opäť si po ňu išla – akoby bola magnet, ktorý ju k nám priťahoval.

Cez zovreté zuby mi vykĺzlo slovo, ktoré som nikdy predtým nepoužil v prítomnosti dámy.

Už som toho urobil až príliš. Keď som skoro letel vzduchom, aby som ju odstrčil z cesty, plne som si uvedomoval chybu, ktorú robím. Vedomie, že to bola chyba ma nezastavilo, ale nezabúdal som na to riziko – riziko nielen pre mňa, ale pre celú moju rodinu.

Ohrozenie.

toto rozhodne nepomôže, ale za žiadnu cenu som tej dodávke nemienil dovoliť uspieť v jej druhom pokuse ju zabiť.

Pustil som ju a načiahol obe ruky, zachytávajúc dodávku skôr, ako sa mohla dotknúť toho dievčaťa. Jej sila ma zatlačila do auta zaparkovaného vedľa jej náklaďáku a cítil som ako sa mi za ramenami rám dodávky prehýba. Dodávka sa otriasla a chvela sa proti nepoddajnej zátarase z mojich rúk. Potom sa húpala, nestabilne balansujúc na zadných pneumatikách.

Ak by som odtiahol ruky, zadná časť dodávky by jej padla na nohy.

Preboha, čo tie katastrofy nikdy neskončia? Mohlo by sa ešte niečo pokašľať? Asi ťažko som mohol len tak sedieť a držať tú dodávku vo vzduchu, čakajúc na záchranu. Ani som ju nemohol odhodiť – musel som brať do úvahy vodiča, ktorého myšlienky boli panikou nesúvislé.

S vnútorným vrčaním som dodávku postrčil tak, že sa od nás na okamih odklonila. Keď na mňa opäť padala, pravou rukou som ju chytil pod nárazníkom, zatiaľ čo ľavú ruku som znova ovinul okolo pása toho dievčaťa a vyťahoval som ju spod dodávky, tesne ju privinúc k svojmu boku. Jej telo sa ochabnuto pohlo, keď som ju rozkýval tak, že mala voľné nohy – bola pri vedomý? Ako veľmi som jej ublížil pri mojom improvizovanom záchrannom úsilí?

Dodávku som pustil, teraz jej už nemohla ublížiť. Narazila na cestu, všetky okná sa harmonicky rozbíjali.

Vedel som, že som v kaši. Koľko toho videla? Videl ma nejaký iný svedok objaviť sa vedľa nej a potom žonglovať s dodávkou, kým som sa ju spod nej pokúšal dostať? Tieto otázky  by ma mali zaujímať najviac.

Ale bol som príliš úzkostlivý na to, aby som sa staral o hrozbu odhalenia tak, ako som mal. Príliš vydesený tým, že som ju v mojej snahe chrániť ju, mohol zraniť. Priveľmi vystrašený, mať ju takto blízko pri sebe, uvedomujúc si, čo by som cítil, ak by som si dovolil vdýchnuť. Bol som si príliš dobre vedomý jej mäkkého tela, pritlačeného na moje – aj cez dvojitú vrstvu našich búnd som cítil to teplo...

Ten prvý strach bol najväčší. Keď okolo nás prepukol krik svedkov, sklonil som sa, skúmajúc jej tvár, či bola pri vedomí – divoko dúfajúc, že nikde nekrvácala.

Jej oči boli otvorené, šokované.

„Bella?“ spýta som sa naliehavo. „Si v poriadku?“

„Som v pohode.“ Povedala tie slová automaticky, omámeným hlasom.

Pri zvuku jej hlasu ma zaliala úľava – skoro až bolesť. Cez zuby som nasal vzduch a nevšímal som si sprievodný oheň v hrdle. Takmer som ho uvítal.

Namáhala sa posadiť sa, ale ja som nebol pripravený ju pustiť. Bolo to nejakým spôsobom...bezpečnejšie? Lepšie, prinajmenšom, mať ju takto pripútanú k boku.

„Opatrne,“ varoval som ju. „Myslím, že si si poriadne narazila hlavu.“

Nebola  tam vôňa čerstvej krvi – zmilovanie – ale to nevylučovalo vnútorné zranenie. Náhle som ju rýchlo chcel dostať ku Carlisiemu a kompletnému rádiologickému vybaveniu.

„Au,“ povedala, jej tón komicky šokovaný, keď si uvedomila, že s jej hlavou som mal pravdu.

„Myslel som si.“ Úľavou to bolo smiešne, pôsobila mi až závrat.

„Ako si...,“ hlas sa jej vytratil a viečka sa jej zachveli. „Ako si sa sem dostal tak rýchlo?“

Úľava zhorkla, humor zmizol. Všimla si až príliš.

         Teraz, keď to vyzeralo, že to dievča je v primeranom tvare, pocítil som hroznú úzkosť, kvôli mojej rodine.

         „Stál som hneď vedľa teba, Bella.“ Zo skúsenosti som vedel, že ak som bol v klamaní dosť presvedčivý, tázateľ si už pravdou nebol tak istý.

         Opäť sa chcela pohnúť a tentokrát som to dovolil. Na to, aby som svoju rolu zahral presvedčivo, som potreboval dýchať. Potreboval som priestor od jej teplokrvného žiaru, aby sa neskombinoval z jej vôňou a nezdolal ma. Odklonil som sa od nej tak ďaleko, ako to bolo možné medzi dvoma rozbitými vozidlami.

         Vzhliadla a uprene mi pozrela do očí. Uhnúť pohľadom bola chyba, ktorú by urobil iba neschopný klamár a ja som neschopný klamár nebol. Môj výraz bol uhladený, láskavý...Vyzeralo to, že ju to zmiatlo. To bolo dobré.

         Miesto nehody už bolo obklopené. Väčšinou študenti, deti zízali a strkali sa, aby zistili, či bolo vidieť nejaké roztrhané telá. Bublanie výkrikov a prúd šokovaných myšlienok. Prehľadával som tie myšlienky, uisťujúc sa, že v nich nie je žiadne podozrenie, a potom som to vypol a sústredil sa iba na to dievča.

         Bola pomätená tým zmätkom. Rozhliadla sa okolo, jej výraz ešte stále ohromený, a pokúsila sa postaviť.

         Zľahka som jej položil ruku na rameno, držiac ju dole.

         „Ešte zostaň v kľude.“ Vyzerala byť v poriadku, ale vážne by mala hýbať krkom? Znova som túžil po Carlislovi. Moje roky teoretického štúdia medicíny boli nič oproti jeho po stáročia aktívnej lekárskej praxe.

         „Ale je zima,“ namietla.

         Presne dvakrát bola skoro rozmliaždená a ešte k tomu zmrzačená a ju trápila zima. Cez zuby mi vykĺzlo uchechtnutie, predtým ako som si spomenul, že tá situácia nebola vtipná.

         Bella zažmurkala a potom sa jej oči sústredili na moju tvár. „Bol si tamto.“

         To ma opäť prebralo.

         Pozrela sa na juh, aj keď teraz tam nevidela nič iné ako pomačkaný bok dodávky. „Stál si pri svojom aute.“

         „Nie, nestál.“

         „Videla som ťa,“ trvala na svojom, jej hlas bol detský, keď bola tvrdohlavá.

         „Bella, stál som pri tebe a odstrčil som ťa z cesty.“

         Pozrel som hlboko do jej širokých očí, snažiac sa prinútiť ju, aby akceptovala moju verziu – jedinú možnú, rozumnú verziu.

         Jej čeľusť stuhla. „Nie.“

         Pokúšal som sa zostať pokojný, nepanikáriť. Keby sa mi aspoň podarilo na chvíľu ju udržať potichu, mať šancu zničiť dôkaz...a podkopať jej historku odhalením zranenia hlavy.

         Nemalo by byť ľahké umlčať toto tiché, uzavreté dievča? Ak by mi uverila, len na chvíľu...

         „Bella, prosím,“ povedal som a môj hlas bol príliš intenzívny, pretože som zrazu chcel, aby mi verila. Nutne som to chcel a nie iba pokiaľ ide o túto nehodu. Blbé prianie. Aký by to pre ňu malo zmysel, veriť mne?

         „Prečo?“ spýtala sa, stále v defenzíve.

         „Ver mi,“ prosil som.

         „Sľubuješ, že mi neskôr všetko vysvetlíš?“

         Štvalo ma, že jej musím zase klamať, keď som si tak strašne prial, aby som si nejako zaslúžil jej dôveru. Takže moja odpoveď bola odseknutie.

         „Dobre.“

         „Dobre,“ zopakovala rovnakým tónom.

         Kým okolo nás začalo záchranné úsilie – prichádzali dospelí, volali úrady, v diaľke sirény – pokúsil som sa to dievča ignorovať a dostať svoje priority do správneho poradia. Hľadal som v každej mysli na parkovisku, svedkom aj oneskorencom, ale nenašiel som nič nebezpečné. Veľa ich bolo prekvapených, že ma vidia tu, vedľa Belly, ale všetci usúdili – akoby tam nebol žiadny ďalší možný záver – že si ma iba nevšimli, stáť vedľa dievčaťa pred tou nehodou.

         Ona bola jediná, ktorá neakceptovala jednoduché vysvetlenie, ale bola by považovaná za najmenej spoľahlivého svedka. Vydesila sa, traumatizovaná, neschopná si všimnúť úder do hlavy. Poprípade v šoku. Pre jej príbeh by bolo prijateľné, byť popletená, nie? Nikto by tomu neprikladal veľkú dôveryhodnosť, oproti toľkým divákom...

         Trhol som sebou, keď som zachytil myšlienky Rosalie, Jaspera a Emmeta, práve prichádzajúcich na scénu. Bolo by peklo, zaplatiť za toto dnes v noci.

         Chcel som vyhladiť ten odtlačok, ktorý moje ramená zanechali v aute, ale to dievča bolo príliš blízko. Musel som počkať, kým bude nepozorná.

         Bolo frustrujúce čakať, – toľko očí namierených na mňa – kým ľudia bojovali s dodávkou, pokúšajúc sa ju od nás odtlačiť. Mohol som im pomôcť, jednoducho urýchliť ten proces, ale už som bol aj tak v dosť veľkej kaši, a to dievča malo pozorné oči. Nakoniec sa im podarilo posunúť ju dosť ďaleko, aby sa k nám dostali záchranári s nosidlami.

         Hodnotila ma dôverne známa, sivovlasá tvár.

         „Čau, Edward,“ povedal Brett Warner. Bol aj registrovaný ošetrovateľ a z nemocnice som ho dobre poznal. Bol to kus šťastia, – dnes jediného šťastia – že práve on sa k nám dostal prvý. V myšlienkach poznamenal, že vyzerám bdelo a pokojne. „V pohode, chlapče?“

         „Úplne, Brett. Nič sa ma nedotklo. Ale obávam sa, že tuto Bella by mohla mať otras mozgu. Vážne si poranila hlavu, keď som ju šklbol z cesty...“

         Brett obrátil pozornosť na dievča, ktoré po mne strelilo zúrivým pohľadom zrady. Aha, tak to bolo správne. Bola tichý trpiteľ – uprednostňovala trpieť potichu.

         Aj tak nepoprela môj príbeh hneď, cítil som sa ľahšie.

         Ďalší záchranár naliehal, že by som mal dovoliť, aby ma vyšetril, ale nebolo ťažké ho odradiť. Sľúbil som, že nechám otca, aby ma skontroloval a on to vzdal. Pri väčšine ľudí všetko, čo bolo treba, bolo hovoriť s chladnou istotou. Väčšine ľudí, len nie pri tom dievčati, samozrejme. Zapadala vôbec do nejakých normálnych vzorcov?

         Kým jej pripevňovali podporu krku – a jej tvár očervenala rozpakmi – využil som ten chaos na úpravu tvaru tej priehlbiny v aute. Iba moji súrodenci si všimli, čo robím, a počul som Emmetov vnútorný sľub, že doženie všetko, čo vynechám.  

         Vďačný za jeho pomoc – a ešte vďačnejší, že aspoň Emmet mi už odpustil moju nebezpečnú voľbu – som bol uvoľnenejší, keď som liezol vedľa Bretta na predné sedadlo sanitky.

         Šerif prišiel skôr, ako stihli dať Bellu do sanitky. Aj keď myšlienky Bellinho otca boli bez slov, panika a starosť vychádzajúce z jeho mysle, prehlušili každú ďalšiu myšlienku v okolí. Slovami nepopísateľná úzkosť a vina, ich obrovská zväčšenina, z neho vyplávali, keď uvidel svoju jedinú dcéru na nosidlách.

Z neho vyplávali a prešli cezo mňa, rezonujúc a silnejúc. Alice nepreháňala, keď ma varovala, že zabitie dcéry Charlieho Swana by zabilo aj jeho.

Hlavu som mal previnilo sklonenú, keď som počúval jeho panický hlas.

„Bella!“ skríkol.

„Som úplne v poriadku, Char-oci.“ Povzdychla si. „Nič mi nie je.“

Jej uistenie sotva upokojilo jeho obavy. Hneď sa otočil na najbližšieho záchranára a žiadal viac informácií.

Navzdory jeho panike som netvoril úplne súvislé vety, až kým som ho nepočul rozprávať. Uvedomil som si, že tá úzkosť a znepokojenie neboli bez slov. Len som...nepočul presné slová.

Hmm. Charlie Swan nebol taký tichý ako jeho dcéra, ale už som vedel, po kom to má. Zaujímavé.

Nikdy som nestrávil príliš veľa času v blízkosti mestského šerifa. Vždy som ho bral, ako muža s pomalým myslením – teraz som zistil, že to ja som bol ten pomalý. Jeho myšlienky boli čiastočne skryté, ale boli tam. Mohol som rozlúštiť len ten tenor, ich tón...

Chcel som počúvať pozornejšie, aby som zistil, či by som mohol cez túto menšiu záhadu nájsť kľúč k tajomstvám toho dievčaťa. Ale Bellu potom naložili dozadu a sanitka bol na ceste.

Bolo ťažké odtrhnúť sa od tohto možného riešenia toho tajomstva, ktoré sa zjavilo, aby ma posadlo. Ale teraz som musel myslieť – pozrieť sa na to, čo sa dnes stalo z každého uhla. Musel som počúvať, uistiť sa, že som nás všetkých neuvrhol do takého nebezpečenstva, že by sme museli okamžite odísť. Musel som sa koncentrovať.

V myšlienkach záchranárov nebolo nič, čo by ma malo znepokojovať. Pokiaľ mohli povedať, s tým dievčaťom nebolo nič vážne. A Bella trvala na tej historke, ktorú som poskytol. Zatiaľ.

Prvá dôležitá vec, keď sme dorazili k nemocnici, bola vidieť Carlislea. Prehnal som sa cez automatické dvere, ale nedokázal som úplne zabudnúť na dozeranie na Bellu; nespustil som ju z očí pomocou myšlienok paramedikov.

Bolo ľahké nájsť dôverne známu myseľ môjho otca. Bol úplne sám vo svojej malej pracovni – druhý kúsok šťastia v tento nešťastný deň.

Počul môj príchod a bol poplašený hneď ako uvidel moju tvár. Vyskočil na nohy, jeho tvár zbledla na kriedovobielu. Oprel sa o elegantne organizovaný orechový stôl.

Edward – že si ne –

„Nie, nie, nejde o to.“

Zhlboka sa nadýchol. Samozrejme, že nie. Prepáč nepoužil som  rozum. Tvoje oči, pochopiteľne, mal som si uvedomiť... S úľavou zaznamenal moje ešte stále zlaté oči.

„Napriek tomu je zranená, Carlisle, pravdepodobne nie vážne, ale –“

„Čo sa stalo?“

„Sprostá autonehoda. Bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Ale nemohol som tam len tak stáť – nechať ju rozdrviť –“

Začni od začiatku, nerozumiem. Ako si sa do toho zaplietol ty?

„Jedna dodávka dostala na ľade šmyk,“ zašepkal som. Zízal som na stenu za ním, kým som hovoril. Namiesto zástupu zarámovaných diplomov, tam mal jednu jednoduchú olejomaľbu – jeho obľúbený neobjavený Hassam. „Ona stála v ceste. Alice to videla prichádzať, ale nebol čas na nič iné ako skutočne utekať cez parkovisko a odstrčiť ju z cesty. Nikto si to nevšimol...okrem nej. Tú dodávku som musel aj zastaviť, ale opäť si to nikto nevšímal...až na ňu. Ja...mrzí ma to, Carlisle. Nechcel som nás ohroziť.“

Obišiel stôl a položil mi ruku na rameno.

Urobil si správnu vec. A určite to pre teba nebolo ľahké. Som na teba hrdý, Edward.

Až potom som sa mu mohol pozrieť do očí. „Ona vie, že so mnou niečo...nie je v poriadku.“

„Na tom nezáleží. Ak musíme odísť, pôjdeme. Čo povedala?“

Zakrútil som hlavou, trochu znechutený. „Zatiaľ nič.“

Zatiaľ?

„Súhlasila s mojou verziou udalostí – ale očakáva vysvetlenie.“

Zamračil sa, zvažujúc to.

„Udrela si hlavu – no ja som to urobil,“ rýchlo som pokračoval. „Zrazil som ju k zemi dosť silno. Vyzerá v pohode, ale...Myslím, že nebude ťažké spochybniť jej úsudok.“

Cítil som sa ako blbec, len tak vyslovujúc tie slová.    

Carlisle počul ten hnus v mojom hlase. Možno to nebude potrebné. Poďme sa pozrieť, čo sa stalo, ok? Vyzerá to, že mám pacienta na skontrolovanie.

„Prosím,“ povedal som. „Strašne sa bojím, že som jej ublížil.“

Carlisleov výraz sa vyjasnil. Uhladil si svetlé vlasy – iba o trochu svetlejšie ako jeho zlaté oči – a zasmial sa.

Mal si zaujímavý deň, nie? V jeho mysli som videl iróniu a aspoň jemu to bolo smiešne. Menšia zmena role. Niekde počas tej krátkej, bezmyšlienkovitej sekundy, keď som šprintoval cez parkovisko som sa, zmenil zo zabijaka na ochrancu.

Zasmial som sa s ním, spomínajúc na to, aký som si bol istý, že Bella by nikdy nepotrebovala ochranu pred ničím iným ako mnou. V mojom smiechu bola horkosť, pretože, odhliadnuc od tej dodávky, to bola stále úplná pravda.

 

Sám som čakal v Carlislovej pracovni – jedna z tých dlhších hodín, aké som kedy zažil – načúvajúc nemocnici plnej myšlienok.

Tyler Crowley, vodič toho náklaďáku, vyzeral, že je na tom horšie ako Bella a pozornosť sa presunula naňho, kým ona čakala na röntgen. Carlisle sa držal v úzadí, dôverujúc diagnóze, že dievča má len ľahké zranenia. To ma znepokojovalo, ale vedel som, že má pravdu. Jeden pohľad na jeho tvár by jej hneď pripomenula mňa a fakt, že s mojou rodinou niečo nie je v poriadku a mohla by sa rozhovoriť.

Očividne mala dosť ochotného partnera na rozhovor. Tyler sa cítil nesmierne vinný faktom, že ju skoro zabil a nevyzeralo to, že sa chystá zavrieť ústa. Cez jeho myšlienky som videl jej výraz a bolo jasné, že si priala, aby prestal. Ako to mohol nevidieť?

Moment napätia prišiel, keď sa jej Tyler opýtal, ako sa dostala z cesty.

Čakal som, nedýchajúc, kým váhala.

„Um...,“  počul ju povedať. Potom sa odmlčala na tak dlho, že Tylera zaujímalo, či ju jeho otázka zmiatla. Konečne, pokračovala. „Edward ma odtiaľ vytiahol.“

Vydýchol som. A potom sa mi dych zrýchlil. Nikdy predtým som ju nepočul vysloviť moje meno. Páčilo sa mi, ako to znelo – dokonca aj počuť to len v Tylerových myšlienkach. Chcel som to počuť osobne...

„Edward Cullen,“ povedala, keď si Tyler neuvedomil, koho myslela. Pristihol som sa pri dverách s rukou na kľučke. Túžba vidieť ju silnela. Musel som si pripomenúť potrebu opatrnosti.

„Stál hneď vedľa mňa.“

„Cullen?“ Uf. To je divné. „Nevidel som ho.“ Mohol by som odprisahať...“Páni celé sa to zbehlo tak rýchlo...Je v poriadku?“

„Myslím, že áno. Je niekde tu, ale ani nepotreboval nosidlá.“

Videl som zamyslený výraz na jej tvári, podozrenie sršiace jej z očí, ale tieto malé zmeny jej výrazov si Tyler nevšímal.

Je pekná, pomyslel si takmer prekvapene. Aj takto doriadená. Stále nie môj typ...Mal by som ju zobrať von. Nahradiť ten dnešok...

Už som bol v hale, na pol ceste do ambulancie, na sekundu som nerozmýšľal, čo robím. Našťastie, sestra vošla do miestnosti skôr ako ja – Bella bola na rade na röntgen. Oprel som sa v tmavom kúte o stenu - už len za rohom – a snažil som sa spamätať, kým ju odvážali preč.

Nezáležalo mi na tom, že si Tyler myslel, že je pekná. Každý si to mohol všimnúť. Nemal som dôvod cítiť sa...ako som sa cítil? Mrzutý? Alebo bolo naštvaný bližšie pravde? To absolútne nedávalo zmysel.

Zostal som na mieste tak dlho, ako som dokázal, ale netrpezlivosť ma premohla a vracal som sa do rádiologickej miestnosti. Ju už opäť previezli na ambulanciu, ale keď sa sestra nepozerala, mohol som si prezrieť jej snímky.

Cítil som sa pokojnejšie, keď som to urobil. Jej hlava bola v poriadku. Nezranil som ju, aspoň nie vážne.

Carlisle ma tam prichytil.

Vyzeráš lepšie, komentoval.

Až teraz som sa poobzeral. Hala bola plná sanitárov a návštevníkov.

Ach, áno. Upevnil jej snímky na vysvietenú tabuľu, ale ja som sa nepotreboval pozrieť druhýkrát. Aha. Je úplne v poriadku. Dobrá práca, Edward.

Otcova pochvala vo mne vyvolala zmiešané pocity. Mal by som byť spokojný, aj keď som vedel, že by neschválil to, čo som sa chystal urobiť teraz. Prinajmenšom by to neschvaľoval, keby poznal moje skutočné dôvody...

„Radšej sa s ňou idem porozprávať – predtým ako uvidí teba,“ zamrmlal som polohlasne. „Tváriť sa prirodzene, akoby sa nič nestalo. Urovnať to.“ Všetko prijateľné dôvody.

Carlisle neprítomne prikývol, stále hľadiac na snímky. „Dobrý nápad. Hmm.“

Pozrel som sa, čo ho tak zaujalo.

Pozri sa na všetky tie zahojené pohmoždeniny! Koľkokrát ju jej mama pustila? Carlisle sa pre seba zasmial na svojom vtipe.

„Začínam si myslieť, že to dievča má vážne smolu. Vždy v nesprávny čas na nesprávnom mieste.“

Forks je pre ňu rozhodne nesprávne miesto, keď si tu ty.

Trhol som sebou.

Len do toho. Urovnaj to. Hneď prídem. 

Rýchlo som odišiel, cítiac sa vinný. Asi som bol až príliš dobrý klamár, keď som si mohol robiť blázna z Carlislea.

Keď som dorazil na ambulanciu, Tyler si stále mumlal popod fúzy ospravedlnenia. To dievča sa snažilo vyhnúť jeho súcitu predstieraním spánku. Oči mala zavreté, ale jej dýchanie nebolo pokojné a jej prsty sebou raz za čas netrpezlivo šklbli.

Dlho som sa díval na jej tvár. Toto bolo posledný raz, čo som ju mohol vidieť. Ten fakt spustil ostrú bolesť v mojej hrudi. Bolo to preto, že som neznášal nechať nejakú záhadu nevyriešenú? Nevyzeralo to, ako dostatočné vysvetlenie.

Nakoniec som sa zhlboka nadýchol a posunul sa na dohľad.

Keď ma Tyler zbadal, začal rozprávať, ale ja som si položil prst na ústa.

„Spí?“ zamrmlal som.

Belline oči sa otvorili a upriamili na moju tvár. Chvíľkovo sa rozšírili a potom zúžili hnevom alebo podozrením. Spomenul som si, že mám rolu, ktorú musím hrať, takže som sa na ňu usmial, akoby sa dnes ráno nič nezvyčajné nestalo – okrem rany do jej hlavy a trochu divokej predstavivosti.

„Hej, Edward,“ povedal Tyler. „Vážne sa ospravedlňujem – “

Zdvihol som ruku, aby som zastavil jeho obhajobu. „Žiadna krv preliata nebola, tak čo,“ povedal som ironicky. Bez rozmýšľania som sa široko usmial na svojom súkromnom vtipe.

Bolo úžasne jednoduché Tylera ignorovať, ležiaceho ani nie štyri kroky odo mňa, pokrytého čerstvou krvou. Nikdy som nechápal, ako to Carlisle dokázal – ignorovať krv svojich pacientov, aby ich mohol liečiť. Nemalo by byť to stále pokušenie rozptyľujúce, tak nebezpečné...? Ale teraz... Už som to chápal. Ak ste sa sústredili dosť silno, to pokušenie bolo skoro nič.

Dokonca aj čerstvá a nechránená, Tylerova krv nemala na Bellinu.

Udržal som si od nej odstup, posadiac sa na kraj Tylerovej postele.

„Takže, aký je verdikt?“ spýtal som sa jej.

Jej spodná pera sa trochu ohrnula. „Vôbec nič mi nie je, ale oni ma nechcú nechať odísť. Ako to, že teba nepriviazali k posteli, ako nás ostatných?“

Na jej netrpezlivosti som sa znova musel usmiať.

Už som počul Carlislea v hale.

„Všetko je to o tom, aké máš kontakty,“ povedal som ľahko. „Ale neboj, prišiel som ťa vyslobodiť.“

Opatrne som sledoval jej výraz, keď môj otec vstúpil so miestnosti. Oči sa jej rozšírili a sánka jej spadla prekvapením. Nemo som zastenal. Áno, určite si všimla tú podobu.

„Tak, slečna Swanová, ako sa cítite?“ spýtal sa Carlisle. Mal úžasný upokojujúci zmysel, vďaka ktorému sa ľudia okamžite cítili pohodlne. Nemohol som povedať, ako to pôsobilo na Bellu.

„Nič mi nie je,“ povedala potichu.

Upevnil jej snímky na svetelnú tabuľu pri jej posteli. „Vaše snímky vyzerajú dobre. Nebolí vás hlava? Edward hovoril, že ste si ju poriadne udreli.“

Povzdychla si a povedala. „Som v poriadku,“ povedala opäť, ale tentokrát jej hlas presiaknutý netrpezlivosťou. Potom na mňa vrhla zlostný pohľad.

Carlisle k nej podišiel bližšie a jemne jej prechádzal pokožkou hlavy, až kým nenašiel hrču pod jej vlasmi.

Bol som vyvedený z miery vlnou citov, ktoré ma premohli.

Tisíckrát som už Carlislea videl pracovať s ľuďmi. Pred pár rokmi som mu aj neformálne asistoval – aj keď len v situáciách, keď do toho nebola zapletená krv. Takže to pre mňa nebola novinka, vidieť ho spolupracovať s tým dievčaťom, akoby bol taký ľudský ako ona. Veľakrát som mu závidel jeho sebakontrolu, ale nebolo to to isté ako tento cit. Závidel som mu viac ako len tú kontrolu. Bolel ma ten rozdiel medzi mnou a Carlisleim – to, že on sa jej mohol dotknúť tak jemne, bez strachu, vediac, že by jej nikdy neublížil...

Šklbla sebou a ja tiež. Na chvíľu som sa musel sústrediť, aby som si udržal uvoľnený postoj.

„Bolí?“ spýtal sa Carlisle.

Jej brada sa trochu vystrčila. „Ani nie,“ povedala.

Ďalší malí kúsok jej povahy zapadol na miesto: bola statočná. Nerada ukazovala slabosť.

Asi najzraniteľnejšie stvorenie, aké som kedy videl a ona nechcela vyzerať slabá. Vykĺzlo mi uchechtnutie.

Strelila po mne ďalším zlostným pohľadom.

„No,“ povedal Carlisle. „Váš otec je v čakárni – už s ním môžete ísť domov. Ale vráťte sa, keby ste mali závrat alebo nejaké problémy so zrakom.“

Jej otec bol tu? Vymetal som všetky myšlienky v preplnenej ambulancii, ale nemohol som z nich vybrať jeho bystrý vnútorný hlas predtým, ako sa ona opäť rozhovorila, jej tvár zmätená.

„Môžem sa vrátiť do školy?“

„Možno by ste to dnes mali vypustiť,“ navrhol Carlisle.

Jej oči sa mihli opäť ku mne. „Pôjde do školy on?“

Správať sa normálne, urovnať to...ignorovať aký to je pocit, keď sa mi pozrie do očí...

„Niekto musí rozšíriť tú dobrú správu, že sme prežili,“ povedal som.

„Vlastne,“ upresnil to Carlisle, „vyzerá to tak, že väčšina školy je v čakárni.“

Tentokrát som jej reakciu očakával – jej averzia k pozornosti. Nesklamala.

„Ach, nie,“ zastenala a zakryla si tvár rukami.