MIDNIGHT SUN 3.Kapitola 2.časť
Páčilo sa mi, že som konečne hádal správne. Začínal som jej rozumieť...
„Chcete tu zostať?“ spýtal sa Carlisle.
„Nie, nie!“ rýchlo povedala, prehodiac nohy cez matrac a skĺznuc až kým jej nohy neboli na dlážke. Zakopla, stratila rovnováhu do Carlislovej náruče. Zachytil ju a postavil.
Znova ma zaplavila závisť.
„Som OK,“ povedala predtým, než to mohol komentovať, ružová v lícach.
Samozrejme, že to nemohlo Carlislea presvedčiť. Uistil sa, že bola vyrovnaná a až potom spustil ruky.
„Zoberte si nejaký tylenol na bolesť,“ poučoval.
„Nebolí to až tak veľmi.“
Carlisle sa usmial pri podpisovaní jej karty. „Vyzerá to, že ste mali obrovské šťastie.“
Mierne pootočila hlavu, aby na mňa vrhla uprený pohľad. „Šťastie bolo, že Edward stál náhodou vedľa mňa.“
„No, áno, určite,“ Carlisle rýchlo prisvedčil, počujúc v jej hlase tú istú vec ako ja. Svoje dohady ešte nepripísala predstavivosti. Zatiaľ nie.
Celá tvoja, pomyslel si Carlisle. Vyrieš to ako najlepšie vieš.
„Diky moc,“ zašepkal som, rýchlo a potichu. Žiadny človek ma nepočul.
Carlisleove kútiky sa trošku zdvihli na mojom sarkazme, ako sa otáčal k Tylerovi. „Obávam sa, že vy u nás budete musieť zostať trošku dlhšie,“ povedal, skúmajúc rezné rany spôsobené rozbitým predným sklom.
No, spravil som neporiadok a bolo iba fér, že som sa s ním musel vysporiadať.
Bella kráčala schválne predo mnou, nezastavujúc sa, kým bola nepohodlne blízko. Spomenul som si, ako som dúfal, pred celou touto ujmou na zdraví, že by sa ku mne priblížila...Toto bolo ako výsmech tomu prianiu.
„Môžem s tebou chvíľku hovoriť?“ zasyčala na mňa.
Jej teplý dych sa obtrel o moju tvár a ja som musel o krok ustúpiť. Jej príťažlivosť sa ani o trochu nezmiernila. Vždy keď mi bola nablízku, spustilo to to najhoršie vo mne, tie najdychtivejšie inštinkty. Do úst mi natiekol jed a moje telo túžilo udrieť – strhnúť ju do náručia a pritlačiť si jej hrdlo k zubom.
Myseľ som mal silnejšiu ako telo, ale nie o veľa.
„Otec na teba čaká,“ pripomenul som jej, moja čeľusť pevne zaťatá.
Obzrela sa na Carlislea a Tylera. Tyler nám nevenoval pozornosť, ale Carlisle monitoroval každé moje nadýchnutie.
Opatrne, Edward.
„Rada by som s tebou hovorila osamote, ak ti to nevadí,“ naliehala nízkym hlasom.
Chcel som jej povedať, že mi to strašne vadilo, ale nakoniec by som to musel aj tak urobiť. Tak som mohol rovno pokračovať.
Keď som vychádzal z miestnosti, bol som preplnený rozporuplnými pocitmi, počujúc ju za sebou potkýnať sa, pokúšať sa držať krok.
Teraz som musel zahrať predstavenie. Poznal som rolu, ktorú som mal zahrať – postavu som mal určenú: mal som byť podliak. Mal som klamať a posmievať sa a byť krutý.
Priečilo sa to všetkým mojim lepším impulzom – ľudským impulzom, na ktorých som po celé tie roky lipol. Nikdy som si nechcel zaslúžiť dôveru viac ako v tejto chvíli, keď som k tomu musel zničiť všetky predpoklady.
Zhoršovalo to vedomie, že toto bude posledná spomienka, ktorú na mňa bude mať. Toto bola moja rozlúčková scéna.
Otočil som sa k nej.
„Čo chceš?“ opýtal som sa chladne.
Mierne sa prikrčila pri mojom nepriateľstve. Jej oči boli ohromené, ten výraz, ktorý ma prenasledoval...
„Dlžíš mi vysvetlenie,“ povedala slabým hlasom; jej slonovinová tvár zbledla.
Bolo strašne ťažké udržať hrubý hlas. „Zachránil som ti život – nič ti nedlžím.“
Trhla sebou – horelo to ako kyselina, sledovať, ako ju moje slová zasiahli.
„Sľúbil si mi to,“ zašepkala.
„Bella, udrela si si hlavu, nevieš čo hovoríš.“
Jej brada sa vystrčila. „Moja hlava je úplne v poriadku.“
Teraz bola nahnevaná a to mi to uľahčovalo. Pozrel som jej do očí, tváriac sa nepriateľskejšie.
„Čo odo mňa chceš, Bella?“
„Chcem poznať pravdu. Chcem vedieť, prečo mám kvôli tebe klamať.“
To čo chcela bolo iba fér – frustrovalo ma, že som jej to musel poprieť.
„Čo si myslíš, že sa stalo?“ skoro som na ňu zavrčal.
Jej slová sa valili prúdom. „Všetko, čo viem je, že si nebol nikde poblíž mňa – ani Tyler ťa nevidel, tak mi nehovor, že som si príliš udrela hlavu. Tá dodávka nás išla zraziť oboch – ale nezrazila a od tvojich rúk v nej zostali priehlbiny – a priehlbinu si spravil aj do druhého auta a vôbec nie si zranený – a tá dodávka mi mala rozdrviť nohy, ale ti si ju zdvihol...“ Náhle zrazila zuby k sebe a oči sa jej leskli slzami.
Hľadel som na ňu, môj výraz posmešný, aj keď to, čo som skutočne cítil bola hrôza; videla všetko.
„Myslíš si, že som tú dodávku z teba zdvihol?“ spýtal som sa sarkasticky.
Odpovedala jedným strnulým prikývnutím.
Môj hlas bol uštipačnejší. „Vieš, že tomu nikto neuverí.“
Usilovala sa kontrolovať svoju zlosť. Keď mi odpovedala, každé slovo vyslovovala s pomalou rozvážnosťou. „Nikomu to nepoviem.“
Myslela to vážne – videl som jej to v očiach. Aj zúrivá a klamaná by udržala moje tajomstvo.
Prečo?
Šok na pol sekundy zničil môj opatrne vytvorený výraz a potom som sa znova pozbieral.
„Tak prečo na tom záleží?“ spýtal som sa, pracujúc na tom, aby bol môj hlas krutý.
„Záleží na tom mne,“ povedala prudko. „Nerada klamem – takže by som k tomu aspoň mala mať dobrý dôvod.“
Žiadala ma o dôveru. Presne ako som jej dôveru chcel ja. Ale to bol verš, ktorý som nemohol povedať.
Môj hlas zostal necitlivý. „Nemôžeš mi proste poďakovať a zabudnúť na to?“
„Ďakujem,“ povedala, ticho soptiac, vyčkávajúc.
„Nenecháš to tak, že?“
„Nie.“
„V tom prípade...“ nemohol som jej povedať pravdu ani keby som chcel...a ja som nechcel. Bol by som radšej, keby si vymyslela vlastnú historku, ako keby vedela čo som, pretože nič nemohlo byť horšie ako pravda – bol som žijúca nočná mora, priamo zo stránok hororu. „Dúfam, že máš rada sklamanie.“
Mračili sme sa na seba. Bolo zvláštne, aký bol jej hnev roztomilý. Ako zúrivé mláďa, hebké a nevinné a tak neuvedomujúce si svoju zraniteľnosť.
Očervenela a opäť zrazila zuby. „Prečo si sa vlastne obťažoval?“
Jej otázka nebola z tých, ktoré som očakával alebo bol pripravený na ne odpovedať. Už som sa nedržal role, ktorú som hral. Cítil som ako tá maska skĺzla z mojej tváre a povedal som jej – pre jedenkrát – pravdu.
„Neviem.“
Poslednýkrát som si ukladal do pamäti jej tvár – ešte stále nahnevanú, krv v jej lícach ešte nevybledla – a potom som sa otočil a odchádzal od nej.