Choď na obsah Choď na menu
 


MIDNIGHT SUN 4.Kapitola

2. 3. 2009

4. Vízie

 

         Išiel som späť do školy. To bola tá správna vec, ktorú som mal urobiť, ten najnenápadnejší spôsob ako sa správať.

         Do konca dňa sa aj skoro všetci ostatní študenti vrátili do tried. Len Tyler, Bella a pár ďalších – ktorý pravdepodobne využívali tú nehodu ako zámienku na blicovanie – chýbali.

         Nemalo pre mňa byť tak ťažké robiť tú správnu vec. Ale celé popoludnie som škrípal zubami nad tým nutkaním tiež ísť za školu – aby som znova išiel hľadať to dievča.

         Ako stopár. Posadnutý stopár. Posadnutý, upírsky stopár.

         Dnes bola škola – nejak nemožne – ešte nudnejšia ako sa zdala len pred týždňom. Ako v hlbokom bezvedomí. Akoby farba tehál, stromov, oblohy, tvárí okolo mňa...vybledla. Zízal som na pukliny v stenách.

         Bola ešte jedna správna vec, ktorú som mal robiť...a nerobil som. Samozrejme, že to bola aj nesprávna vec. Všetko záviselo od toho, z akej perspektívy ste sa na to pozerali.

         Z perspektívy Cullena – nie iba upíra, ale Cullena, niekoho, kto patrí do rodiny, tak ojedinelého stavu v našom svete – urobiť správnu vec, by vyzeralo nejako takto:

         „Prekvapuje ma, že ťa tu vidím, Edward. Počul som, že si bol zapletený do tej hroznej nehody dnes ráno.“

         „Áno, pán Banner, ale ja som bol ten šťastlivec.“ Priateľský úsmev. „Vôbec som sa nezranil...Želal by som si, aby som to isté mohol povedať aj o Tylerovi a Belle.“

         „Ako sa majú?“

         „Myslím, že Tyler je v poriadku...len nejaké povrchné škrabance z predného skla. Ale nie som si istý Bellou.“ Ustarané zamračenie. „Môže byť otrasená. Počul som, že bola trochu mimo – dokonca mala halucinácie. Viem, že doktori boli ustaraní...“

         Presne takto to malo prebiehať. Toto som dlžil svojej rodine.

         „Prekvapuje ma, že ťa tu vidím, Edward. Počul som, že si bol zapletený do tej hroznej nehody dnes ráno.“

         „Nebol som ranený.“ Žiadny úsmev.

         Pán Banner prešľapoval z nohy na nohu, strápnený.

         „Vieš niečo o tom, ako sa majú Tyler Crowley a Bella Swanová? Počul som, že boli nejaké zranenia...“

         Pokrčil som ramenami. „Nemal by som vedieť.“

         Pán Banner si odkašľal. „Ér, dobre...“ povedal; z môjho chladného pohľadu znel jeho hlas trochu napäto.

         Rýchlo kráčal späť dopredu miestnosti a začal svoju prednášku.

         Bola to nesprávna vec. Ibaže by ste sa na to pozreli z tej nezrozumiteľnejšej stránky.

         Len mi to pripadalo tak...tak nerytierske ohovárať to dievča za jej chrbtom, obzvlášť keď preukazovalo oveľa viac dôveryhodnosti, než som kedy mohol snívať. Nepovedala nič pre to, aby ma odhalila, aj keď na to rozhodne mala dobrý dôvod. Mohol som zradiť ja ju, keď neurobila nič iné, len držala moje tajomstvo?

         Takmer identickú konverzáciu som mal aj s pani Goffovou – len namiesto po anglicky v španielčine – a Emmet mi venoval dlhý pohľad.

         Dúfam, že pre ten dnešok máš dobré vysvetlenie. Rose je na vojnovej nohe.

         Prevrátil som oči bez toho, aby som sa naňho pozrel.

Už som v podstate prišiel na perfektne znejúce vysvetlenie. Iba predpokladajme, že som neurobil nič, aby som tej dodávke zabránil rozdrviť to dievča..Vycúval som z tej myšlienky. Ale ak by sa udrela, ak by sa rozbila a krvácala, červená tekutina rozliata, premrhaná na asfalte, vôňa čerstvej krvi pulzujúca vzduchom...

Znova som sa striasol, ale nie iba hrôzou. Časť mňa sa chvela túžbou. Nie, nedokázal by som ju sledovať krvácať, bez toho, aby som nás odhalil oveľa nápadnejším a šokujúcejším spôsobom.

Perfektne znejúca výhovorka...ale nepoužil by som ju. Bola príliš zahanbujúca.

A nerozmýšľal som o nej bez ohľadu na ten fakt.

Daj bacha na Jaspera, pokračoval Emmet, nevšímajúc si moje zasnenie. Nie je ani tak naštvaný...ale je odhodlanejší.

Videl som, čo tým myslel a miestnosť okolo mňa plávala. Moja zúrivosť bola taká pohlcujúca, že mi výhľad zastrela červená hmla. Myslel som si, že sa zadusím.

JEŽIŠ, EDWARD! UPOKOJ SA! kričal na mňa Emmet vo svojej hlave. Jeho ruka padla na moje rameno, držiac ma na mieste, predtým ako som mohol vyskočiť na nohy. Celú svoju silu používal len výnimočne – málokedy to bolo treba, veď bol oveľa silnejší ako hociktorý upír, s ktorým sme sa kedy stretli – ale použil ju teraz. Zovrel mi ruku, lepšie ako tlačiť ma dole. Ak by ma totiž tlačil, stolička podo mnou by to nevydržala.

Klídek! prikázal.

Snažil som sa upokojiť, ale bolo to ťažké. Zlosť mi v hlave horela.

Jasper nič neurobí, kým si sa spolu všetci neporozprávame. Len som si myslel, že by si mal vedieť smer, ktorým zamieril.

Sústredil som sa na relaxovanie a cítil som, že Emmetova ruka sa uvoľňuje.

Snaž sa nerobiť tu divadielko. Už máš aj tak dosť veľký problém.

Zhlboka som sa nadýchol a Emmet ma pustil.

Rutinne som prehľadal miestnosť, ale naša konfrontácia bola tak krátka a tichá, že si ju všimlo len pár ľudí, sediacich za Emmetom. Nikto z nich nevedel, ako si ju vysvetliť a tak len pokrčili ramenami. Cullenoví boli čudáci – to už každý vedel.

Doparoma, kámo, si v kaši, pridal Emmet, v jeho tóne úprimný súcit.

„Kusni ma,“ povedal som polohlasne a počul som jeho hlboké chechtanie.

Emmet neprechovával zášť a ja som pravdepodobne mal byť vďačnejší za jeho bezstarostnú povahu. Ale mohol som vidieť, že Emmetovi Jasperove zámery dávali zmysel, zvažoval, či bi to nebol najlepší smer akcie.

Hnev bublal, len tak-tak pod kontrolou. Áno, Emmet bol silnejší ako ja, ale vo wrestlingovom zápase ma ešte neporazil. Tvrdil, že preto, lebo ja podvádzam, ale počúvanie myšlienok bolo presne takou istou súčasťou mňa, ako uňho jeho ohromná sila. V boji sme boli vyrovnaní.

Boj? Tam to smerovalo? Išiel som bojovať proti vlastnej rodine, kvôli človeku, ktorého som sotva poznal?

Chvíľu som o tom rozmýšľal, mysliac na ten krehký pocit z dievčatinho tela v mojom náručí a porovnávajúc ho s Jasperom, Rose a Emmetom – od prírody nadprirodzene silné a rýchle, smrtiace stroje...

Áno, bojoval by som za ňu. Proti mojej rodine. Striaslo ma.

Ale nebolo fér nechať ju nechránenú, keď som to bol ja, kto ju vystavil nebezpečenstvu.

Napriek tomu som nemohol vyhrať sám, nie proti trom a zvažoval som, ktorí by boli mojimi spojencami...

Carlisle, určite. Nebojoval by proti nikomu, ale bol by výhradne proti návrhom Rose a Jaspera. To mohlo byť všetko, čo som potreboval. Uvidíme...

Esme, neisté. Tiež by sa nepostavila proti mne a nenávidela by nesúhlasiť s Carlisleim, ale urobila by hocičo, aby udržala svoju rodinu neporušenú. Jej prvá priorita by nebola správnosť, ale ja. Ak Carlisle bol dušou našej rodiny, potom Esme bola jej srdcom. On pre nás predstavoval vodcu, ktorý si zaslúži nasledovať, ona to nasledovanie menila na prejav lásky. Všetci sme sa navzájom milovali – aj napriek tej zúrivosti, ktorú som práve teraz cítil k Jasperovi a Rose, napriek plánovaniu bojovať s nimi pre záchranu toho dievčaťa, vedel som, že ich milujem.

Alice...nemal som tušenie. Pravdepodobne by to záležalo na tom, čo by videla prichádzať. Mal som pocit, že by držala s víťazom.

Takže, asi to budem musieť urobiť bez pomoci. Sám som proti nim nemal moc veľkú šancu, ale nemienil som dovoliť, aby kvôli mne ublížili tomu dievčaťu. To mohlo znamenať útek...

Môj hnev sa mierne otupil náhlym čiernym humorom. Vedel som si predstaviť, ako by to dievča reagovalo, na moju snahu uniesť ju. Samozrejme, iba zriedka som hádal jej reakcie správne – ale mohla mať aj nejaké iné reakcie okrem hrôzy?

Ale aj tak som si nebol istý, ako to zariadiť – uniesť ju. Nemusel by som zniesť byť pri nej blízko príliš dlho. Možno by som ju len mal poslať späť k jej mame. Aj to málo by bolo plné nebezpečenstva. Pre ňu.

A aj pre mňa, uvedomil som si zrazu. Ak by som ju náhodou zabil...Nebol som si úplne istý, akú veľkú bolesť by mi to spôsobilo, ale vedel som, že by bola mnohostranná a intenzívna.

Čas mi rýchlo prešiel, kým som dumal nad tými komplikáciami predo mnou: debata, ktorá ma čakala doma, konflikt s rodinou, diaľky, kam som mohol byť nútený ísť potom...

No, už som sa nemohol sťažovať, že život mimo tejto školy bol jednotvárny. To dievča toho toľko zmenilo.

Keď zazvonilo, išli sme s Emmetom bez slova k autu. Robil si starosti o mňa, a o Rosalie. Vedel na koho stranu by sa pri hádke musel postaviť, a trápilo ho to.

Ostatní na nás čakali v aute, tiež bez slova. Boli sme veľmi tichá skupina. Len ja som počul ten krik.     

Idiot! Blázon! Imbecil! Blbec! Sebecký nezodpovedný šašo! Rosalie udržiavala konštantný prúd urážok na povrchu svojich duchovných pľúc. Bolo ťažké počuť ostatných, ale ignoroval som ju najlepšie ako sa dalo.

Emmet mal ohľadom Jaspera pravdu. Bol si istý svojím smerom.

Alice bola znepokojená, bála sa o Jaspera, prechádzajúc výjavmi budúcnosti. Bolo jedno, akým spôsobom sa Jasper dostal k tomu dievčaťu, Alice ma tam vždy videla, blokujúc ho. Zaujímavé...v tých víziách s ním neboli ani Emmet alebo Rosalie. Takže Jasper plánoval pracovať sám. Tým by sa to vyrovnalo.

Jasper bol z nás najlepší, rozhodne ten najskúsenejší bojovník. Moja jediná výhoda spočívala v schopnosti počuť jeho pohyby predtým, ako ich urobil.

Nikdy som s Emmetom alebo Jasperom nebojoval inak ako hravo – proste sme blbli. Bolo mi zle pri pomyslení na to, že by som sa vážne snažil Jaspera zraniť...

Nie, to nie. Len ho blokovať. To bolo celé.

Sústredil som sa na Alice, zapamätávajúc si rôzne spôsoby Jasperovho útoku.

Keď som to urobil, Alicine videnia sa zmenili, presúvajúc sa čoraz ďalej od Swanovho domu. Odrezával som ho skôr...

Prestaň s tým, Edward! Takto to nemôže dopadnúť. To nedovolím.

Neodpovedal som jej, len som ďalej sledoval.

Začala hľadať viac vpredu, v zahmlenej neistej sfére vzdialených možností. Všetko bolo tmavé a nejasné.

To obviňujúce ticho trvalo celú cestu domov. Zaparkoval som vo veľkej garáži za domom: Carlisleov Mercedes tam bol, vedľa Emmetovho jeepa, Rosinho M3 a môjho Vanquisha. Bol som rád, že Carlisle už bol doma – toto ticho by mohlo skončiť výbuchom a chcel som, aby tam bol, keď sa to stane.

Išli sme rovno do jedálne.

Tá miestnosť, samozrejme, nikdy neslúžila na svoj zamýšľaný účel. Ale bola vybavená dlhým, oválnym, mahagónovým stolom obklopeným stoličkami – boli sme puntičkári v umiestnení všetkých správnych rekvizít na svojom mieste. Carlisle ju rád používal ako konferenčnú miestnosť. V spoločnosti tak silných a rôznorodých osobností bolo niekedy nevyhnutné rozoberať veci v pokojnej, usadenej polohe.

Mal som pocit, že dnes to sedenie moc nepomôže.

Carlisle sedel na svojom zvyčajnom mieste vo východnej časti miestnosti. Esme bola vedľa neho – na stole sa držali za ruky.

Esmine oči sa upierali na mňa, ich zlaté hĺbky plné znepokojenia.

Zostaň. To bola jej jediná myšlienka.

Želal som si, aby som sa mohol usmiať na ženu, ktorá mi bola ozajstnou matkou, ale teraz som pre ňu nemal žiadne uistenie.

Sadol som si z druhej strany vedľa Carlislea. Esme sa spoza neho načiahla, aby mi svoju voľnú ruku položila na rameno. Nemala tušenie, čo sa vlastne ide diať, len si o mňa robila starosti.

Carlisle lepšie odhadoval, čo sa blížilo. Jeho pery boli pevne zovreté a na čele mal vrásky. Ten výraz vyzeral príliš starý pre jeho mladú tvár.

Keď si posadali aj všetci ostatní, videl som hranice, ktoré utvorili.

Rosalie sedela presne oproti Carlislovi, na druhej strane stolu. Pozerala na mňa, nikdy neodvrátiac pohľad.

Emmet sedel vedľa nej, jeho tvár aj myšlienky ironické.

Jasper váhal a potom sa oprel o stenu za Rosalie. Bol rozhodnutý, bez ohľadu na výsledok tejto diskusie. Zaťal som zuby.

Alice vošla posledná a jej oči boli sústredené na niečo v diaľke – budúcnosť, ešte stále príliš nejasná na to, aby ju mohla využiť. Bez váhania si sadla vedľa Esme. Trela si čelo, akoby ju bolela hlava. Jasper sebou nepokojne šklbol, zvažujúc, že sa k nej pripojí, ale zostal na svojom mieste.

Zhlboka som sa nadýchol. Ja som to začal – mal by som prehovoriť prvý.

„Mrzí ma to,“ povedal som, pozerajúc najprv na Rosalie, potom na Jaspera a nakoniec Emmeta. „Nechcel som nikoho z vás vystaviť riziku. Bolo to bezohľadné a beriem na seba plnú zodpovednosť za svoje neuvážené konanie.“

Rosalie na mňa zlostne zazrela. „Čo myslíš tým „beriem na seba plnú zodpovednosť? Zariadiš to?“

„Nie tak, ako si myslíš,“ povedal som, pracujúc na udržaní vyrovnaného a tichého hlasu. „Som ochotný hneď odísť, ak to tak bude lepšie.“ Ak uverím tomu, že to dievča bude v bezpečí, tomu, že sa jej nikto z vás nedotkne, upravil som to vo svojej hlave.

„Nie,“ zamumlala Esme. „Nie, Edward.“

Pohladkal som jej ruku. „Je to len pár rokov.“

„Aj taj má Esme pravdu,“ povedal Emmet. „Teraz nikam ísť nemôžeš. To by bol opak nápomocného. Potrebujeme vedieť, čo si ľudia myslia, teraz viac ako inokedy.“

„Alice zachytí všetko hlavné,“ nesúhlasil som.

Carlisle zakrútil hlavou. „Myslím, že Emmet má pravdu, Edward. Ak zmizneš, je pravdepodobnejšie, že to dievča začne rozprávať. Buď všetci, alebo nikto.“

„Nič nepovie,“ rýchlo som naliehal. Rosalie išla každú chvíľu vybuchnúť a chcel som najprv zdôrazniť tento fakt.

„Nepoznáš jej myseľ,“ pripomenul mi Carlisle.

„Toto viem. Alice, podpor ma.“

Alice na mňa unavene pozrela. „Nevidím čo sa stane, ak toto jednoducho ignorujeme.“ Strelila pohľadom po Rose a Jasperovi.

Nie, túto budúcnosť nevidela – nie keď Rosalie s Jasperom boli takí rozhodnutí ignorovať tú nehodu.

Rosalina dlaň pleskla o stôl s hlasným tresknutím. „Nemôžme dať nejakému človeku ani šancu niečo povedať. Carlisle, toto musíš chápať. Aj keby sme sa rozhodli všetci zmiznúť, nie je bezpečné nechávať za sebou príbehy. Žijeme tak odlišne od ostatných nášho druhu – vieš, že je pár takých, ktorý by z radosťou mali zámienku ukazovať prstom. Musíme byť oveľa opatrnejší ako hocikto iný!“

„Už sme za sebou nechali povesti,“ pripomenul som jej.

„Len povesti a dohady, Edward. Nie očitých svedkov a dôkazy!“

„Dôkazy!“ vysmieval som sa.

Ale Jasper prikyvoval, jeho oči tvrdé.

„Rose – “ začal Carlisle.

„Nechaj ma dokončiť Carlisle. Nemusí to byť nejaká veľká práca. To dievča si dnes udrelo hlavu. Takže sa to zranenie možno ukáže byť vážnejšie ako vyzeralo.“ Rosalie pokrčila ramenami. „Každý smrteľník ide spať s tým, že sa nikdy nemusí prebudiť. Ostatní by očakávali, že si po sebe upraceme. Technicky by to mala byť Edwardova práca, ale toto je očividne mimo neho. Vieš, že som schopná kontrolovať sa. Nenechala by som za sebou žiadne dôkazy.“

„Áno, Rosalie, všetci vieme aký zdatný vrah si,“ zavrčal som.

Zasyčala na mňa, vytočená.

„Edward, prosím,“ povedal Carlisle. Potom sa otočil k Rosalie. „Rosalie na Rochestera som hľadel inak, pretože som cítil, že si zaslúžiš spravodlivosť. Ten muž ti obrovsky ukrivdil. Toto nie je rovnaká situácia. Swanová je nevinná.“

„Nie je to osobné, Carlisle,“ povedala Rosalie cez zuby. „Je to na ochranu nás všetkých.“

Nastalo krátke ticho, kým Carlisle zvažoval odpoveď. Keď prikývol, Rosaliine oči sa rozžiarili. Mala by ho poznať lepšie. Aj keby som mu nebol schopný čítať myšlienky, očakával by som jeho nasledujúce slová. Carlisle nikdy nerobil kompromisy.

„Viem, že to myslíš dobre, Rosalie, ale... Bol by som veľmi rád, keby naša rodina bola hodnotne chránená. Príležitostná...nehoda alebo výpadok kontroly je poľutovaniahodná súčasť toho, kto sme.“ Bolo od neho milé, že do toho množného čísla zahrnul aj seba, aj keď on sám nikdy takýto výpadok nemal. „Chladnokrvná vražda nevinného dieťaťa je ale úplne iný prípad. Verím tomu, že to riziko, ktoré to dievča predstavuje, či už povie svoje podozrenia alebo nie, je nič oproti tomu väčšiemu riziku. Ak urobíme výnimku pre našu ochranu, riskujeme niečo oveľa dôležitejšie. Riskujeme podstatu toho, kto sme.“

Veľmi opatrne som kontroloval svoj výraz. Široký úsmev by vôbec nepomohol. Ani tlieskanie, čo sa mi strašne chcelo.

Rosalie sa mračila. „Je to len o tom, byť zodpovední.“

„Byť necitliví,“ opravil ju Carlisle jemne. „Každý život je vzácny.“

Rosalie ťažko vzdychla a vystrčila spodnú peru. Emmet ju pohladkal po ramene. „Bude to v pohode, Rose,“ povzbudzoval tichým hlasom.

„Otázka je,“ pokračoval Carlisle, „kam by sme sa mali presťahovať?“

„Nie,“ zastonala Rosalie. „Práve sme sa usadili. Nechcem zase začínať v druhom ročníku na strednej!“

„Môžeš si samozrejme nechať svoj súčasný vek,“ povedal Carlisle.

„A musieť sa odsťahovať o to skôr?“ oponovala.

Carlisle pokrčil ramenami.

„Mám to tu rada. Je tu tak málo slnka, môžeme byť skoro normálni.

„No, vlastne sa nemusíme rozhodnúť hneď teraz. Môžeme počkať, či to bude nevyhnutné. Edward si vyzerá byť istý mlčaním toho Swanovie dievčaťa.“

Rosalie si odfrkla.

Ale mňa už Rose netrápila. Videl som, že by mohla súhlasiť s Carlisleovým rozhodnutím, bez ohľadu na to, aká naštvaná bola na mňa. Ich rozhovor sa presunul k nepodstatným detailom.

Jasper zostával pevný.

Chápal som prečo. Predtým, ako sa on a Alice stretli, žil v bojovej zóne, na neľútostnej scéne vojny. Poznal následky porušovania pravidiel – videl tú hrôzu na vlastné oči.

Hovorilo za všetko, že sa nepokúsil Rosalie upokojiť svojimi zvláštnymi schopnosťami – ani sa ju teraz nesnažil vyprovokovať. Nezúčastňoval sa tejto diskusie – bol mimo nej.

„Jasper,“ povedal som.

Stretol sa s mojím pohľadom, jeho tvár bez výrazu.

„Nezaplatí za moju chybu. Nedovolím to.“

„Ešte z nej vyťaží? Dnes mala zomrieť, Edward. Len by som to napravil.“

Opakoval som sa, zdôrazňujúc každé slovo. „Nedovolím to.“

Povytiahol obočie. Toto nečakal – nepredstavoval si, že by som sa ho snažil zastaviť.

Raz pokrútil hlavou. „Nenechám Alice žiť ani len v nepatrnom nebezpečenstve. K nikomu necítiš to, čo ja cítim k nej, Edward, a neprežil si to čo ja, či už si videl moje spomienky alebo nie. Nerozumieš tomu.“

„To nepopieram, Jasper. Ale teraz ti hovorím, nedovolím ti ublížiť Isabelle Sawnovej.“

Hľadeli sme na seba – nie zlostne, ale merajúc odpor. Cítil som, že skúma moju náladu, testujúc moje odhodlanie.

„Jazz,“ povedala Alice, prerušiac nás.

Ešte chvíľu si ma meral pohľadom, potom pozrel na ňu. „Neobťažuj sa mi hovoriť, že sa o seba vieš postarať, Alice. To už viem. Napriek tomu – “

„To som nechcela povedať,“ prerušila ho Alice. „Chcela som ťa požiadať o láskavosť.“

Videl som, čo mala na mysli a ústa sa mi otvorili s počuteľným výdychom. Zízal som na ňu, šokovaný, len nejasne si vedomý, že všetci okrem Alice a Jaspera ma ostražito sledujú.

„Viem, že ma miluješ. Diky. Ale vážne by som ocenila, keby si sa nesnažil zabiť Bellu. Po prvé, Edward to myslí vážne a ja nechcem, aby ste vy dvaja spolu bojovali. Po druhé, ona je moja kamarátka. Aspoň bude.“

V jej hlave to bolo čisté ako sklo: Usmievajúca sa Alice s jej ľadovou, bielou rukou okolo teplých krehkých ramien toho dievčaťa. A Bella sa usmievala tiež, jej ruka okolo Alicinho pása.

Tá vízia bola skalopevná: iba jej načasovanie bolo neisté.

„Ale...Alice...“ habkal Jasper. Nemohol som sa prinútiť otočiť hlavou, aby som videl jeho výraz. Nemohol som sa odtrhnúť od toho obrázka v Alicinej hlave len preto, aby som ho počul.

„Jedného dňa ju budem milovať, Jazz. Vážne sa na teba naštvem, ak ju nenecháš na pokoji.“

Ešte stále som bol stratený v Aliciných myšlienkach. Videl som budúcnosť blikať, ako sa Jasperovo rozhodnutie plietlo s jej nečakanou požiadavkou.

„Ach,“ povzdychla si – jeho váhanie vyjasnilo novú budúcnosť. „Vidíš? Bella nič nepovie. Nie je sa čoho obávať.“

Spôsob, ako vyslovila meno toho dievčaťa...akoby už dávno boli blízke priateľky...

„Alice,“ povedal som priškrtene. „Čo...to...?“

„Hovorila som ti, že prichádza zmena. Ja neviem, Edward.“ Ale zaťala čeľusť a ja som videl, že ide o viac. Snažila sa na to nemyslieť; zrazu sa usilovne sústredila na Jaspera, aj keď ten bol príliš omráčený na to, aby pokročil vo svojom rozhodovaní.

Toto niekedy robievala, keď sa predo mnou snažila niečo utajiť.

„Čo je, Alice? Čo skrývaš?“

Počul som Emmeta reptať. Vždy bol znechutený, keď sme s Alice mávali takéto typy rozhovorov.

Zavrtela hlavou, pokúšajúc sa nevpustiť ma dnu.

„Ide o to dievča?“ žiadal som. „Ide o Bellu?“

Sústredene škrípala zubami, ale keď som povedal Bellino meno pošmykla sa.

To pošmyknutie trvalo najmenšiu možnú časť sekundy, ale bolo to dosť.

„NIE!“ skríkol som. Počul som, ako moja stolička buchla o podlahu a až vtedy som si uvedomil, že som na nohách.

„Edward!“ Carlisle sa postavil tiež, jeho ruka na mojom ramene. Sotva som si ho uvedomoval.

Spevňuje sa to,“ zašepkala Alice. „Každú minútu si rozhodnutejší. Už pre ňu skutočne zostali len dve cesty. Je to jedno alebo druhé, Edward.“

Mohol som vidieť to, čo videla ona...ale nemohol som to akceptovať.

„Nie,“ povedal som opäť; v mojom zapretí nebola žiadna hlasitosť. Mal som pocit, akoby som mal duté nohy a musel som sa oprieť o stôl.

„Zasvätí prosím niekto aj nás ostatných do tej záhady?“ hundral Emmet.

„Musím odísť,“ zašepkal som Alicii, ignorujúc ho.

„Edward, to už sme uzavreli,“ povedal Emmet nahlas. „To je najlepší spôsob, ktorým to dievča prinútiš rozprávať. Okrem toho, ak sa zdekuješ, nebudeme naisto vedieť, či sa rozhovorila alebo nie. Musíš zostať a vysporiadať sa s tým.“

„Nevidím ťa niekam ísť, Edward,“ povedala mi Alice. „Neviem, či ešte môžeš odísť.“ Rozmýšľaj o tom, potichu pridala. Rozmýšľaj o odchode.

Videl som, čo tým myslela. Áno, tá myšlienka, že by som to dievča už nikdy nevidel bola...bolestivá. Ale tiež to bola nevyhnutnosť. Nemohol som schváliť budúcnosť, ku ktorej som ju očividne odsudzoval.

Nie som si Jasperom celkom istá, Edward, pokračovala Alice. Ak odídeš a on si bude myslieť, že pre nás predstavuje nebezpečenstvo...

„Nepočujem to,“ odporoval som jej, stále iba napoly si uvedomujúc naše publikum. Jasper váhal. Neurobil by niečo, čo by zranilo Alice.

Nie v tejto chvíli. Budeš riskovať jej život, nechávajúc ju nechránenú?

„Prečo mi to robíš?“ zastonal som. Hlava mi padla do dlaní.

Nebol som Bellin ochranca. Nemohol som byť. Nerozdeľovala Alice budúcnosť, overujúc to?

Aj ja ju milujem. Alebo budem. Nie je to to isté, ale chcem, aby bola nablízku.

„Tiež ju miluješ?“ zašepkal som neveriaco.

Povzdychla si. Si taký strašne slepý, Edward. Nevidíš, kam mieriš? Nevidíš, kde už vlastne si? Je to neodvratnejšie ako slnko vychádzajúce na východe. Pozri, čo vidím ja...

Zavrtel som hlavou, zdesený. „Nie.“ Snažil som sa nepustiť k sebe vízie, ktoré odhaľovala. „Nemusím ísť tým smerom. Odídem. Zmením budúcnosť.“

„Môžeš sa o to pokúsiť,“ povedala, jej hlas skeptický.

„Ale, no tak!“ zakričal Emmet.

„Dávaj pozor,“ zasyčala naňho Rose. „Alice ho vidí obľúbiť si človeka! Aký typický Edward!“ Vydala zo seba grcajúci zvuk.

Ledva som ju počul.

„Čo?“ povedal prekvapene Emmet. Potom sa miestnosťou ozýval dunivý smiech. „Tak o to ide?“ Zase sa zasmial. „Aký zlom, Edward.“

Cítil som jeho ruku na svojom ramene a neprítomne som ju striasol. Nemohol som mu venovať pozornosť.

Obľúbiť si človeka?“ opakovala Esme ohromeným hlasom. „To dievča, čo dnes zachránil? Zamilovať sa do nej?“

„Čo vidíš, Alice? Presne,“ požadoval Jasper.

Otočila sa k nemu: ja som neprestával ochromene civieť na bok jej tváre.

„Všetko závisí od toho, či je dosť silný alebo nie. Buď ju vlastnoručne zabije“ – vrhla na mňa zlostný pohľad – „čo by ma fakt naštvalo, Edward, a to nehovorím o tom, čo by to spôsobilo tebe – “ opäť sa obzrela na Jaspera, „alebo jedného dňa bude jednou z nás.“

Niekto prudko vydýchol; nepozrel som sa kto.

„To sa nestane!“ už zase som kričal. „Ani jedno!“

Nevyzeralo to, že by ma Alice počúvala. „Všetko závisí od toho,“ zopakovala. „Môže byť silný len natoľko, aby ju nezabil – ale bude to len o vlások. Bude si to vyžadovať obrovské množstvo sebakontroly,“ uvažovala. „Dokonca väčšie ako má Carlisle. Môže byť dosť silný len na to...jediná vec, na ktorú nie je dosť silný je držať sa od nej ďalej. To nedokáže.“

Nemohol som nájsť vlastný hlas. Vyzeralo to, že ani nikto iný. Miestnosť bola tichá.

„Predpokladám, že plány zostávajú rovnaké,“ povedal Carlisle uvážene. „Zostaneme a budeme to sledovať. Samozrejme, nikto...neublíži tomu dievčaťu.“

Stuhol som.

„Nie,“ povedal Jasper potichu. „S tým môžem súhlasiť. Ak Alice vidí len dve možnosti – “

„Nie!“ Môj hlas nebol krik, zavrčanie alebo výkrik zúfalstva, ale nejaká kombinácia tých troch. „Nie!“

Musel som ísť preč,  preč od hluku ich myšlienok – Rosaliin spravodlivý odpor, Emmetov humor, Carlislovu nekonečnú trpezlivosť...

Horšie: Alicina istota, Jasperova dôvera v tú istotu...

Najhoršia zo všetkých: Esmina...radosť.

Odkráčal som z miestnosti. Keď som prechádzal okolo Esme, dotkla sa mojej ruky, ale to gesto som nebral na vedomie.

Bežal som ešte predtým, ako som sa dostal z domu. Preskočil som rieku na jeden odraz a uháňal do lesa. Dážď bol späť, padal tak husto, že som bol za chvíľku premočený. Tá hustá prikrývka sa mi páčila – vytvárala medzi mnou a ostatným svetom stenu. Uzatvárala ma, nechávala ma samého.

Bežal som priamo na východ, nad aj cez hory bez prerušovania svojho priameho smeru, až kým som neuvidel svetlá Seattlu. Zastavil som sa predtým, ako som sa dostal k hraniciam ľudskej civilizácie.

Obklopený dažďom, úplne sám, som sa konečne prinútil obzrieť sa na to, čo som urobil – na ten spôsob ako som znetvoril budúcnosť.

Najprv tá vízia Alice a toto dievčaťa s rukami okolo seba – dôvera a priateľstvo boli také očividné, že až kričali z toho obrázka. Belline široké, čokoládové oči v tejto vízií už neboli vystrašené, ale stále plné tajomstiev – v tej chvíli to vyzerali byť šťastné tajomstvá. Necúvla pred Alicinou ľadovou pažou.

Čo to znamenalo? Koľko toho vedela? V tom ešte stále živom momente budúcnosti, čo si myslela o mne?

A potom ten druhý obrázok, tak veľmi podobný, ale teraz podfarbený hrôzou. Alice a Bella – ich paže stále ovinuté okolo seba v dôvernom priateľstve. Ale teraz medzi tými rukami nebol žiadny rozdiel – obe boli biele, mramorovo hladké, oceľovo tvrdé. Belline široké oči už neboli čokoládové. Dúhovky boli šokujúco, prenikavo, karmínovočervené. Tie ich tajomstvá boli nevyspytateľné – súhlas alebo zármutok? Bolo nemožné to posúdiť. Jej tvár bola chladná a nesmrteľná.

Striasol som sa. Nedokázal som udusiť tie otázky, podobné, ale iné: Čo to znamenalo – ako k tomu došlo? A čo si o mne myslela teraz?

Vedel som odpovedať len na tú poslednú. Ak by som ju svojou slabosťou a sebeckosťou donútil k tomuto prázdnemu polo-životu, určite by ma nenávidela.

Ale bol tam ešte jeden desivý obraz – horší ako ktorýkoľvek obrázok, aký som kedy držal v hlave.

Moje vlastné oči, sýto karmínovočervené od ľudskej krvi, oči netvora. Bellino polámané telo v mojom náručí, popolavo biele, vyčerpané, bez života. Bolo to tak hmatateľné, tak jasné.