Choď na obsah Choď na menu
 


MIDNIGHT SUN 5.Kapitola 1.časť

2. 3. 2009

 

5. Pozvania

 

         Stredná škola. Už nie očistec, teraz úplné peklo. Muky a oheň...cítil som obe.

         Teraz som všetko robil správne. Každú bodku na „i“, každú čiarku cez „t“. Nikto sa nemohol sťažovať, že zanedbávam svoje povinnosti.

         Pre potešenie Esme a ochranu ostatných som vo Forks zostal. Vrátil som sa k starému rozvrhu. Nelovil som viac ako ostatní. Každý deň som navštevoval strednú a tváril sa ľudsky. Každý deň som pozorne načúval hocičomu novému o Cullenových – nikdy nič nové nebolo. To dievča nepovedalo ani slovo zo svojich podozrení. Jednoducho opakovala stále dokola ten istý príbeh – stál som s ňou a vystrčil ju z cesty – až pokým to jej horlivých poslucháčov unudilo a prestali sa vypytovať na detaily. Žiadne nebezpečenstvo. Moje urýchlené konanie nikomu neublížilo.

         Nikomu okrem mňa.

         Bol som odhodlaný zmeniť budúcnosť. Nie práve najľahšia úloha, ale nebola tam žiadna iná možnosť, s ktorou by som dokázal žiť.

         Alice povedala, že si od toho dievčaťa nedokážem udržať odstup. Dokážem jej, že sa mýlila.

         Myslel som si, že prvý deň bude najťažší. Na jeho konci som si bol istý, že to tak bolo. Lenže som sa mýlil.

         Bolelo to – vedomie, že by som ublížil tomu dievčaťu. Upokojoval som sa faktom, že pre ňu by tá bolesť bola len pichnutie špendlíka – malinké bodnutie odmietnutia – v porovnaní s mojou. Bella bola človek a vedela, že ja som niečo iné, niečo zlé, niečo desivé. Pravdepodobne by mala byť skôr uvoľnenejšia ako zranená, keď som od nej odvrátil tvár a predstieral, že neexistuje.

         „Ahoj, Edward,“  privítala ma v ten prvý deň, opäť na biológií. Jej hlas bol príjemný, priateľský, 180 stupňový obrat oproti tomu, keď som s ňou hovoril naposledy.

         Prečo? Čo tá zmena znamenala? Zabudla? Rozhodla sa, že si celú tú epizódu vymyslela? Bolo možné, že mi odpustila nedodržanie sľubu?

         Tie otázky ma spaľovali ako smäd, ktorý ma zasiahol vždy, keď som sa nadýchol.

         Len na chvíľu sa jej pozrieť do očí. Len, aby som sa presvedčil, či by som si v nich mohol prečítať odpovede...

         Nie. Nemohol som si dovoliť ani to. Nie, ak som chcel zmeniť budúcnosť.

         Kúsok som otočil bradu jej smerom, pohľad stále uprený dopredu miestnosti. Raz som prikývol a otočil hlavu priamo vpred.

Už na mňa viac neprehovorila.

To popoludnie, hneď ako skončila škola a rola bola zahraná, som bežal do Seattlu ako predtým. Vyzeralo to, že som bolesť dokázal znášať o trochu lepšie, keď som letel nad zemou, meniac všetko okolo mňa na zelenú škvrnu.

Tento beh sa stal mojou dennou rutinou.

Ľúbil som ju? Nemyslel som si to. Ešte nie. Aj tak sa Alicine náznaky budúcnosti na mňa nalepili a videl som, aké by bolo ľahké sa do Belly zamilovať. Bolo by to úplne ako pád: samozrejmé. Nedovoľujúc sám sebe milovať ju bolo opakom pádu – ťahalo ma to hore skalnou stenou, ruka za rukou, úloha tak vyčerpávajúca, akoby som mal len silu smrteľníka.

Prešiel viac ako mesiac – a každý deň to bolo ťažšie. Nedávalo mi to zmysel – neustále som čakal, že sa cez to dostanem, že si to uľahčím. Toto muselo byť to, čo Alice myslela tým, keď predpovedala, že si od toho dievčaťa nebudem vedieť udržať odstup. Videla to stupňovanie tej bolesti. Ale ja som vedel vydržať bolesť.

Nezničil by som Belle budúcnosť. Ak som bol predurčený k tomu, aby som ju miloval, nebolo vyhýbať sa jej to najmenej, čo som mohol urobiť?

Napriek tomu bolo to vyhýbanie na hranici znesiteľnosti. Mohol som predstierať, že ju ignorujem a nikdy sa nepozerať jej smerom. Mohol som predstierať, že ma nezaujíma. Ale to bol ten rozdiel – len predstieranie, nie realita.

Stále som visel na každom jej nádychu, každom slove, ktoré vyslovila.

Zhrnul som svoje mučenie do štyroch kategórií.

Prvé dve mi boli dôverne známe. Jej vôňa a jej ticho. Alebo radšej – vezmúc zodpovednosť na seba, tam, kam patrila – môj smäd a moja zvedavosť.

Smäd bol ten najprimitívnejší z týchto utrpení. Už to bol zvyk, jednoducho na hodine Biológie nedýchať. Samozrejme sa vždy vyskytli výnimky – keď som musel odpovedať na otázky alebo niečo v tom zmysle a mal by som potrebovať dych na odpoveď. Vždy, keď som ochutnal vzduch okolo toho dievčaťa, bolo to rovnaké ako v ten prvý deň – oheň, potreba a surové násilie túžili po uvoľnení. V tých chvíľach bolo ťažké dokonca aj nepatrne sa pridržiavať nejakých dôvodov alebo prekážok. A, presne ako v ten prvý deň, tá príšera vo mne revala tesne pod povrchom...

Zvedavosť bola tou najstálejšou z mojich múk. Tá otázka mi nikdy neschádzala z mysle: Na čo práve myslí? Keď som začul jej tichý povzdych. Keď si neprítomne nakrúcala prameň vlasov na prst. Keď tresla knihami s väčšou silou ako obyčajne. Keď dorazila do triedy neskoro. Keď netrpezlivo dupkala nohou o zem. Každý pohyb zachytený mojím periférnym videním bol šialenou záhadou. Keď hovorila s ostatnými ľudskými študentmi, analyzoval som každé jej slovo a tón. Hovorila to, čo si myslela, alebo to, čo si myslela, že by mala povedať? Často mi to znelo, akoby sa snažila povedať to, čo jej publikum očakávalo, a to mi pripomenulo moju rodinu a náš každodenný život plný ilúzie – boli sme v tom lepší ako ona. Iba ak by som sa mýlil, len si tie veci nahovárajúc. Prečo by ona musela hrať rolu? Bola jednou z nich – ľudský teenager.

Mike Newton bol najprekvapivejší z mojich trápení. Kto mohol kedy snívať, že taký všeobecný, nudný smrteľník môže byť tak neznesiteľný? Aby som bol férový, mal by som k tomu otravnému chalanovi cítiť aspoň nejakú vďačnosť; viac ako ostatní udržiaval rozhovor s tým dievčaťom. Cez tieto rozhovory som sa o nej tak veľa naučil – stále som komplikoval svoj zoznam – ale, napriek tomu, mi to Mikeova asistencia v tomto projekte len sťažila. Nechcel som, aby to bol Mike, kto odomkne jej tajomstvá. Chcel som to urobiť ja.

Pomáhalo, že Mike si nikdy nevšimol jej malé odhalenia, malinké prerieknutia. Nič o nej nevedel. Vo svojej hlave si vytvoril Bellu, ktorá neexistovala – dievča presne také všedné ako bol on. Nespozoroval jej nesebeckosť a statočnosť, ktoré ju od ostatných odlišovali, nepočul tú nenormálnu zrelosť z jej hovorených myšlienok. Nevšimol si, že keď rozprávala o svojej mame, znela skôr ako rodič hovoriaci o svojom dieťati a nie opačne – milujúco, zhovievavo, mierne pobavene a divoko ochraniteľsky. Nepočul v jej hlase tú netrpezlivosť, keď predstierala záujem o jeho poprepletané historky a neuhádol láskavosť, skrývajúcu sa za tou trpezlivosťou.

Vďaka jej konverzáciám s Mikom som si do svojho zoznamu mohol pridať to najhodnotnejšie, to najodhaľujúcejšie, tak jednoducho ako to bolo ojedinelé. Bella bola dobrá. Všetky tie veci sčítané dokopy – milá a seba–vynechávajúca, nesebecká a milujúca a statočná – bola skrz-naskrz dobrá.

Ale ani vďaka týmto nápomocným objavom som toho chalana nezačal mať rád. To ako privlastňujúco sa na Bellu pozeral – akoby bola jeho získaný majetok – ma provokovalo skoro tak veľmi ako jeho sprosté fantázie o nej. Ako čas plynul, bol si ňou čoraz viac istý, pretože to vyzeralo tak, akoby ho uprednostňovala pred tými ostatnými, ktorých považoval za svojich rivalov – Tyler Crowley, Eric Yorkie a dokonca miestami aj ja. Pravidelne sedával na jej strane stolu predtým, ako začala hodina, švitoriac k nej, povzbudzovaný jej úsmevmi. Len zdvorilé úsmevy, hovoril som si. Napriek všetkému som sa často bavil predstavovaním si, ako by som ho hodil na vzdialenú stenu...Pravdepodobne by sa nezranil smrteľne...

Mike o mne často nerozmýšľal ako o sokovi. Po tej nehode sa bál, že by nás s Bellou spoločný zážitok mohol spojiť, ale očividne to skončilo úplne opačne. Na druhej strane ho stále obťažovalo, že kvôli svojej pozornosti som Bellu odlíšil od jej vrstovníkov. Ale teraz som ju ignoroval tak dôkladne ako ostatných, takže bol čoraz spokojnejší.

Čo si myslela teraz? Vítala jeho záujem?

A konečne, posledné z mojich utrpení, to najbolestivejšie: Bellina ľahostajnosť. Tak ako som ja ignoroval ju, ona ignorovala mňa. Už sa nikdy nepokúsila so mnou hovoriť. Pokiaľ som vedel, ani si na mňa nespomenula.

Toto mohlo byť to, čo ma rozčuľovalo – alebo dokonca lámalo moje odhodlanie zmeniť budúcnosť – okrem toho, keď na mňa niekedy civela, ako to robila predtým. Nevidel som to na vlastné oči, keďže som si nemohol dovoliť sa na ňu pozrieť, ale Alice nás vždy varovala, keď sa na to chystala: ostatní boli stále obozretní kvôli jej problematickým znalostiam.

Trochu to tú bolesť ukľudňovalo, keď na mňa občas z nejakej tej vzdialenosti hľadela. Samozrejme, mohla jednoducho len hádať, aký druh netvora som.

„Bella sa asi o minútu pozrie na Edwarda. Tvárte sa normálne,“ povedala Alice v jeden marcový utorok a ostatní dbali na to, aby sa nepokojne vrteli a prenášali váhu ako ľudia: úplný pokoj bol jedným zo znakov nášho druhu.

Sledoval som ako často sa pozrela mojím smerom. Potešilo ma, aj keď by nemalo, že tá frekvencia s pribúdajúcim časom neklesala. Nevedel som, čo to znamená, ale cítil som sa lepšie.

Alice si povzdychla. Priala by som si...

„Nepleť sa do toho, Alice,“ povedal som polohlasne. „Nestane sa to.“

Ohrnula pery. Alice bola nedočkavá, aby utvorila to predvídané priateľstvo s Bellou. Zvláštnym spôsobom jej chýbalo dievča, ktoré nepoznala.

Musím uznať, si lepší ako som si myslela. Tvoja budúcnosť je zase úplne zamotaná a nezmyselná. Dúfam, že si šťastný.

„Mne úplne zmysel dáva.“

Delikátne si odfrkla.

Snažil som sa nepustiť si ju do hlavy, príliš rozladený na rozhovor. Nemal som veľmi dobrú náladu – napätý, že som ich to nechal pochopiť. Len Jasper si uvedomoval ako ranený som bol, cítiac ten tlak, ktorý zo mňa vyžaroval , pomocou svojej jedinečnej schopnosti nielen vnímať, ale aj ovplyvňovať náladu iných. Lenže nechápal dôvody tých nálad a – odkedy som po tieto dni mal hnusnú náladu – pohŕdal tým.

Dnešok bude zlý. Horší ako včerajšok – podľa vzorca.

Mike Newton, ten protiva, ktorému som si nemohol dovoliť robiť rivala, sa chystal pozvať Bellu na rande.

Dámska volenka bola nadohľad a on úpenlivo dúfal, že Bella ho pozve. To, že to ešte neurobila podkopávalo jeho istotu. Teraz bol v blbej situácií – jeho skľúčenosť sa mi páčila viac ako by mala – pretože Jessika Stanleyová ho práve na ten ples pozvala. Nechcel povedať „áno“, stále dúfajúc, že si ho vyberie Bella (a dokáže mu tak víťazstvo nad sokmi), ale nechcel povedať ani „nie“ a riskovať tak, že o ples úplne príde. Jessika, ranená jeho váhaním a hádajúc dôvod, v myšlienkach prebodávala Bellu. Opäť som sa inštinktívne chcel postaviť medzi Jessikine rozhnevané myšlienky a Bellu. Teraz som ten inštinkt už aspoň lepšie chápal, ale bolo to len frustrujúcejšie, keď som sa ním nemohol riadiť.

Kam som sa to dostal! Bol som úplne fixovaný na malicherné stredoškolské drámy, ktorými som kedysi tak veľmi opovrhoval.

Mike pracoval na svojej odvahe, kým odprevádzal Bellu na biológiu. Počúval som jeho úsilie, čakajúc na nich. Ten chalan bol slaboch. Naschvál čakal na tento ples, strachujúc sa, aby neukázal svoje pobláznenie predtým, ako oňho ona prejaví zreteľný záujem. Nechcel byť zraniteľný voči odmietnutiu, dávajúc prednosť tomu, aby ona urobila ten prvý krok.

Zbabelec. (páči sa mi tam aj Baba J)

Zase si sadol na náš stôl, pohodlne, veď mu to bolo už dôverne známe, a ja som si predstavil ten zvuk, ktorý by zaznel, keby jeho telo narazilo do náprotivnej steny s dostačujúcou silou na zlámanie väčšiny jeho kostí.

„Takže,“ povedal tomu dievčaťu, oči na podlahe. „Jessika ma pozvala na jarný ples.“

„To je super,“ odpovedala Bella okamžite a s nadšením. Bolo ťažké neusmiať sa, ako jej tón omráčil jeho podvedomie. Dúfal v zdesenie. „S Jessikou sa ohromne zabavíš.“

Bojoval za správnu odpoveď. „No...,“ zaváhal a skoro zbabelo cúvol. Potom sa pozbieral. „Povedal som jej, že si to musím rozmyslieť.“

„Prečo by si to robil?“ požadovala. V jej tóne bol nesúhlas, ale tiež malinká štipka úľavy.

Čo znamenalo toto? Nečakaná, intenzívna zlosť spôsobila, že som musel zatnúť päste.

Mike tú úľavu nepočul. Jeho tvár očervenela – pre tú divokosť, čo som zrazu cítil, to bolo ako pozvanie – a opäť hľadel na zem, kým rozprával. „Povedal som si, či...no, či náhodou nemáš v pláne ma pozvať ty.“

Bella zaváhala.

V tom momente jej váhania, som mohol vidieť budúcnosť jasnejšie ako kedy videla Alice.

To dievča mohlo povedať áno na Mikovu nevyslovenú otázku a tiež nemuselo ale v každom prípade, niekedy skoro, povie áno niekomu inému. Bola roztomilá a pútavá a ľudskí muži nezabúdali na tento fakt. Či už by sa zmierila s niekým z tohto ošumelého davu, alebo by čakala, kým by sa vyslobodila z Forks, ten deň, kedy povie áno, príde.

Videl som jej život ako predtým – univerzita, kariéra...láska, manželstvo. Opäť som videl jej ruku v otcovej, oblečenú vo vzdušných bielych šatách, jej tvár rozžiarená šťastím, ako kráča za zvuku Wagnerovho pochodu.

Tá bolesť bola horšia ako všetko, čo som kedy cítil. Človek by musel byť na pokraji smrti, aby cítil takúto bolesť – človek by ju neprežil.

A nielen bolesť, ale priam zúrivosť.

To besnenie bolo ako nejaký druh fyzického východiska. Aj keby tento bezvýznamný, nehodný chalan nebol tým, ktorému by Bella povedala svoje áno, túžil som vlastnoručne rozdrviť jeho lebku, ako odstrašujúci prípad pre každého, kto by to mohol byť.

Tomuto citu som nerozumel – bola to nejaká spleť bolesti, zlosti, túžby a zúfalstva. Nikdy predtým som to necítil; nedokázal som to pomenovať.

„Mike, myslím, že by si jej mal povedať, že s ňou pôjdeš,“ povedala Bella miernym hlasom.

Mikove nádeje spľasli. Za iných okolností by ma to potešilo, ale bol som stratený v otrase nasledujúcom po bolesti – a mal som výčitky svedomia z toho, čo mi tá bolesť a zlosť spôsobili.

Alice mala pravdu. Nebol som dosť silný.

Práve teraz by Alice videla budúcnosť rotovať a motať sa, stávajúc sa opäť roztrhnutou na dve časti. Tešilo by ju to?

„Už si niekoho pozvala?“ opýtal sa Mike mrzuto. Švihol pohľadom ku mne, po prvýkrát po mnohých týždňoch podozrievavý. Uvedomil som si, že som prezradil svoj záujem; moja hlava bola naklonená Belliným smerom.

Nespútaná závisť v jeho myšlienkach – závisť k hocikomu, koho toto dievča uprednostnilo pred ním – náhle poskytla meno môjmu nepomenovanému citu.

Žiarlil som.

„Nie,“ povedalo to dievča so stopou humoru v hlase. „Vôbec na ten ples nepôjdem.“

Napriek všetkým tým výčitkám svedomia a hnevu, som po jej slovách pocítil úľavu. Zrazu som zvažoval svojich rivalov.

„Prečo nie?“ spýtal sa Mike, jeho tón takmer hrubý. Urážalo ma, že pri nej používal taký tón. Trochu som zavrčal.

„Tú sobotu idem do Seattlu,“ odpovedala.

Zvedavosť nebola taká zlá akoby bola predtým – teraz keď som plánoval nájsť odpovede na všetko. Čoskoro zistím odkiaľ a prečo sa ku mne dostal tento nový objav.

Mikeov tón sa stal nepríjemne prehovárajúci. „Nemôžeš ísť nejaký iný víkend?“

„Je mi ľúto, ale nie,“ Bella už bola ostrejšia. „Už by si Jess nemal nechávať dlhšie čakať – je to hrubé.“

Jej záujem o Jessikine city rozdúchal plamene mojej žiarlivosti. Ten Seattle bol očividná výhovorka, aby mohla povedať nie – alebo iba odmietala nelojálnosť ku kamarátke? Bola na to určite dostatočne nesebecká. Želala si vlastne povedať áno? Alebo boli oba dohady zlé? Zaujímal ju niekto iný?

„Hej, máš pravdu,“ zamumlal Mike, tak popletený, že som sním skoro súcitil. Skoro.

Už sa na to dievča nepozrel, odrezávajúc môj výhľad na jej tvár cez jeho myšlienky.

To som nemienil tolerovať.

Otočil som sa, aby som sám mohol čítať v jej tvári, prvýkrát za viac ako mesiac. Dovoliť si to vo mne vyvolalo prudkú úľavu – ako lapanie po vzduchu pre ľudské pľúca po tom, ako boli dlho pod vodou.

Oči mala zatvorené a ruky pritlačené k bokom tváre. Ramená defenzívne prikrčené. Veľmi jemne krútila hlavou, akoby sa snažila vytlačiť si z mysle nejakú myšlienku.

Frustrujúce. Fascinujúce.

Hlas pána Bannera ju vytrhol zo snenia a jej oči sa pomaly otvorili. Okamžite pozrela na mňa, pravdepodobne vycítiac môj uprený pohľad. Zízala mi do očí s tým istým ohromeným výrazom, ktorý ma tak dlho prenasledoval.

V tej sekunde som necítil žiadne výčitky svedomia, ani vinu alebo zlosť. Vedel som, že opäť prídu a prídu skoro, ale v tej jednej chvíli som sa vznášal vo zvláštnej, roztrasenej výške. Akoby som namiesto prehry triumfoval.

Neprestala na mňa hľadieť, aj keď som na ňu civel z nevhodnou intenzitou, márne sa pokúšajúc čítať jej myšlienky cez tekuté hnedé oči. Namiesto odpovedí boli plné otázok.

Mohol som vidieť odraz svojich vlastných očí – boli čierne smädom. Od môjho posledného loveckého výletu to už budú takmer dva týždne; toto nebol najbezpečnejší deň na pokúšanie mojej vôle. Ale nevyzeralo to tak, že by ju tá černota desila. Ešte stále neodvrátila pohľad a jemná, zničujúco príťažlivá ružová jej začala sfarbovať pokožku.

Na čo myslela teraz?

Skoro som sa tú otázku opýtal nahlas, ale v tej chvíli pán Banner zavolal moje meno. Vybral som mu z hlavy správnu odpoveď, kým som sa krátko pozrel jeho smerom.

Rýchlo som sa nadýchol. „Krebsov cyklus.“

Smäd ma pálil v hrdle – napínajúc moje svaly a plniac mi ústa jedom – a zavrel som oči, pokúšajúc sa sústrediť cez tú túžbu po jej krvi, ktorá vo mne besnela.

Ten diabol bol silnejší ako predtým. Jasal. Uvítal túto dvojitú budúcnosť, ktorá mu poskytovala aspoň päťdesiatpercentnú šancu na splnenie toho, čo tak zlomyseľne požadoval. Tá tretia, kolísavá budúcnosť, ktorú som sa sám snažil vytvoriť pomocou sily vôle sa rúcala – zničená zo všetkých vecí práve obyčajnou žiarlivosťou – a on bol o toľko bližšie k úspechu.

Výčitky a vina horeli spolu so smädom a ak by som bol schopný vytvoriť slzy, teraz by som ich mal plné oči.

Čo som to urobil?

Vediac, že ten boj je už stratený, nebol žiadny dôvod vzdorovať tomu, čo som chcel; otočil som sa, aby som na to dievča opäť zízal.

Schovala sa vo vlasoch, ale cez cestičky v jej kučerách som videl, že líca teraz mala karmínovočervené.

Príšere sa to páčilo.

Už sa na mňa nepozrela, ale nervózne si krútila prameň tmavých vlasov medzi prstami. Jej jemné prsty, krehké zápästie – boli tak rozbitné, vyzerajúce pre celý svet, akoby ich len môj dych mohol puknúť.

Nie, nie, nie. Toto som nemal urobiť. Ona bola príliš krehká, príliš dobrá, príliš drahocenná na to, aby si zaslúžila takýto osud. Nemohol som dovoliť, aby sa môj život preplietol s tým jej, aby ho zničil.

Ale ani som si od nej nedokázal držať odstup. V tomto mala Alice pravdu.

Diabol vo mne syčal sklamaním, kým som váhal, prikláňajúc sa najprv na jednu potom na druhú stranu.

Moja strohá hodina s ňou prešla príliš rýchlo, keď som kolísal medzi skalnatým a tvrdým miestom. Zazvonilo a ona si začala zbierať veci bez toho, aby sa na mňa pozrela. To ma sklamalo, ale ťažko som mohol očakávať niečo iné. Spôsob, akým som s ňou zaobchádzal od tej nehody bol neospravedlniteľný.

„Bella?“ povedal som, neschopný zastaviť sa. Moja sila vôle už ležala v troskách.

Zaváhala predtým, ako sa na mňa pozrela; keď to urobila, jej výraz bol obozretný, nedôverčivý.

Pripomenul som si, že má plné právo neveriť mi. To by aj mala.

Čakala, kým budem pokračovať, ale ja som na ňu len civel, čítajúc jej tvár. V pravidelných intervaloch som plytko nasával plné ústa vzduchu, bojujúc proti smädu.

„Čo?“ povedala nakoniec. „Zase so mnou hovoríš?“ v jej hlase bol zlostný osteň, ktorý bol, presne ako jej hnev, roztomilý. Chcelo sa mi smiať.

Nebol som si istý, ako na jej otázku odpovedať. Hovoril som s ňou v tom zmysle, ako to vnímala ona?

Nie. Nie, ak som tomu mohol zabrániť. A ja by som sa snažil tomu zabrániť.

„Nie, vlastne nie,“ povedal som jej.

Zatvorila oči, čo ma frustrovalo. Odrezalo mi to najlepšiu prístupovú cestu k jej pocitom. Pomaly a zhlboka sa nadýchla bez toho, aby ich otvorila. Jej čeľusť bola zaťatá.

S očami ešte stále zatvorenými, prehovorila. Toto nepochybne nebol normálny, ľudský spôsob dorozumievania sa. Prečo to robila?

„Tak, čo teda chceš, Edward?“

Zvuk môjho mena na jej perách mi s telom robil divné veci. Ak by som mal srdečný tep, teraz by sa zrýchlil.

Ale ako jej odpovedať?

Pravdou, rozhodol som sa. Odteraz k nej budem taký úprimný ako len môžem. Nechcel som si zaslúžiť jej nedôveru, aj keď prijímať jej dôveru bolo nemožné.

„Mrzí ma to,“ povedal som. Ani si nevedela predstaviť, aká to bola pravda. Bohužiaľ som sa mohol len otrepane, bezpečne ospravedlniť. „Viem, že som veľmi hrubý. Ale takto je to vážne lepšie.“

Bolo by pre ňu lepšie keby som to dokázal vydržať – byť hrubý. Dokázal som?

Otvorila oči, výraz stále ostražitý.

„Neviem, čo tým myslíš.“

Pokúsil som sa vyslať k nej toľko tepla, koľko bolo dovolené. „Je lepšie, keď nebudeme priatelia.“ Tak veľa musela zacítiť. Bola bystré dievča. „Ver mi.“

Oči sa jej zúžili a ja som si spomenul, že som jej to už raz povedal – tesne pred porušením sľubu. Strhol som sa, keď zaťala zuby – očividne si to pamätala tiež.

„Veľká škoda, že si na to neprišiel skôr,“ povedala nahnevane. „Mohol si si ušetriť všetku túto ľútosť.“  

Šokovane som na ňu zízal. Čo ona vedela o mojich ľútostiach?

„Ľútosť? Ľútosť nad čím?“ požadoval som.

„Že si nenechal tú sprostú dodávku, aby ma rozdrvila!“ vybuchla.

Zamrzol som, omráčený.

Ako si toto mohla myslieť? Záchrana jej života bola jediná akceptovateľná vec, ktorú som urobil, odkedy som ju stretol. To jediné, za čo som sa nehanbil. Len kvôli tejto jedinej veci som bol rád, že vôbec existujem. Bojujem o to, aby zostala nažive od prvého okamihu, ako som zachytil jej vôňu. Ako si to o mne mohla myslieť? Ako sa opovážila pochybovať o mojom jedinom dobrom skutku v celom tomto zmätku?

„Ty si myslíš, že ľutujem, že som ti zachránil život?“  

„Ja to viem,“ odsekla.

Nad jej názorom o mojich zámeroch som kypel hnevom. „Nič nevieš.“

Aké mätúce a nezrozumiteľné boli pohyby jej mysle! Musela rozmýšľať úplne inak ako všetci ostatní ľudia. To muselo byť vysvetlenie jej vnútorného ticha. Bola úplne iná.

Odvrátila hlavu, zuby opäť zaťaté. Tentokrát jej líca sčervenali hnevom. S treskotom si dala knihy na hromadu, šklbla s nimi do rúk a bez obzretia pochodovala k dverám.

Aj keď som bol naštvaný, bolo nemožné nepovažovať jej hnev za trochu zábavný.

Kráčala strnulo, ani nepozerala kam, a noha sa jej zachytila o prah dverí. Potkla sa a všetky veci jej popadali. Namiesto toho, aby sa zohla a pozbierala ich, stála nehybne vystretá, ani len sa nepozerala dolu, akoby si nebola istá, či má cenu ich znova zdvíhať.

Podarilo sa mi nesmiať sa.

Nikto ma nemohol pozorovať; mihol som sa k nej a poskladal jej knihy ešte skôr, ako sa pozrela dolu.

Napoly sa sklonila, uvidela ma a stuhla. Podal som jej knihy, uisťujúc sa, že moja ľadová koža sa tej jej nikde nedotkla.

„Ďakujem,“ povedala chladným, služobným hlasom.

Jej tón privolal späť moju zlosť.

„Nemáš za čo,“ povedal som, práve tak chladne.

Narovnala sa a dupotala na ďalšiu hodinu.

Hľadel som za ňou, až kým som už nevidel jej naštvanú postavu.

Španielčina prešla v nejakej rozmazanej škvrne. Pani Goffová nikdy nenamietala proti mojej roztržitosti – vedela, že moja španielčina je lepšia ako tá jej a poskytovala mi úžasnú dávku voľnosti – nechávajúc ma slobodne rozmýšľať.

Takže, to dievča som nemohol ignorovať. To bolo jasné. Ale znamenalo to, že som nemal inú možnosť, než zničiť ju? To nemohla byť jediná dostupná budúcnosť. Musela byť ešte nejaká iná možnosť, nejaká citlivá rovnováha. Snažil som sa nájsť spôsob...

Emmeta som si moc nevšímal, až kým už takmer nebol koniec hodiny. Bol zvedavý – nebol príliš vnímavý na odtiene v náladách iných, ale na mne videl očividnú zmenu. Zaujímalo ho, čo také sa stalo, že mi to odstránilo neprístupné mračenie z tváre. Snažil sa definovať tú zmenu a nakoniec sa rozhodol, že vyzerám plný nádeje.

Nádejne? Takto to vyzeralo zvonku?

Zvažoval som tú myšlienku nádeje, kým sme kráčali k Volvu, uvažujúc v čo som vlastne mohol dúfať.

Ale na zvažovanie som moc času nemal. Citlivý, ako som vždy bol na myšlienky o tom dievčati, zvuk Bellinho mena v hlavách...mojich rivalov – pripúšťal som, že to musím uznať – upútal moju pozornosť. Eric a Tyler, ktorí sa už dozvedeli – k ich veľkej spokojnosti – o Mikovom zlyhaní, sa pripravovali na svoje ťahy.

Eric bol už na mieste, opieral sa o jej dodávku, kde sa mu nemohla vyhnúť. Tylerova hodina sa pretiahla, lebo dostávali úlohu a on sa zúfalo ponáhľal, aby ju zastihol skôr, ako utečie.

Toto som musel vidieť.

„Počkaj tu na ostatných, ok?“ zamumlal som Emmetovi.

Podozrievavo na mňa pozrel, ale potom pokrčil ramenami a prikývol.

Bábo prišlo o rozum, pomyslel si, pobavený mojou zvláštnou požiadavkou.

Videl som Bellu na ceste z telocvične a čakal som na mieste, kde ma nemohla vidieť, aby okolo mňa prešla. Keď sa priblížila k Ericovej pasci, vyrazil som, nasadiac takú rýchlosť, aby som presne v ten pravý čas prešiel okolo.

Pozoroval som, ako jej telo stuhlo, keď pohľadom zachytila toho chalana, čakajúceho na ňu. Na chvíľku zamrzla, potom sa uvoľnila a vykročila k nemu.

„Ahoj, Eric,“ počul som jej zavolanie priateľským hlasom.

Bol som náhle a nečakane znepokojený. Čo ak tento teenagerský dlháň aj s jeho nezdravou pokožkou bol pre ňu nejakým spôsobom príťažlivý?

Eric nahlas prehltol, jeho ohryzok sa zhupol. „Ahoj, Bella.“

Tvárila sa, že nevie o jeho nervozite.

„Čo sa deje?“ spýtala sa, odomykajúc svoju dodávku, bez sledovania jeho vystrašeného výrazu.

„Ehm, len som si tak hovoril...či by si nešla na ten jarný ples so mnou?“ Hlas sa mu zlomil.

Konečne vzhliadla. Bola zarazená alebo potešená? Eric sa na ňu nedokázal pozrieť, takže ani ja som v jeho myšlienkach nevidel jej výraz.

„Myslela som si, že je to dámska volenka,“ povedala, znejúc znepokojene.

„No, to áno,“ pripustil zahanbene.

Tento úbohý chalan ma neštval zase až tak veľmi ako Mike Newton, ale nemohol som sa prinútiť s ním súcitiť kvôli jeho pocitu úzkosti, až kým mu Bella jemným hlasom neodpovedala.

„Ďakujem za pozvanie, ale ja budem v ten deň v Seattli.“

To už počul; napriek tomu bol sklamaný.

„Aha,“ zamrmlal, smelý sotva na to, aby zdvihol oči na úroveň jej nosu. „Možno nabudúce.“

„Určite,“ súhlasila. Potom jej trochu poklesli kútiky, akoby ľutovala, že mu nechávala zadné dvierka. To sa mi páčilo.

Eric sklamane odchádzal, smerujúc zlým smerom k svojmu autu, jeho jediná myšlienka – utiecť.

Vtedy som okolo nej prešiel a začul jej výdych úľavy. Zasmial som sa.

Otočila sa za tým zvukom, ale ja som hľadel rovno pred seba, snažiac sa nešklbať perami v pobavení.

Tyler bol za mnou, takmer až utekal, ako sa ponáhľal, aby ju zastihol predtým, ako mohla odísť. Bol tučnejší a sebaistejší ako tí dvaja pred ním; takto dlho čakal len preto, lebo rešpektoval Mikov prednostný nárok.    

Chcel som, aby uspel a zastihol ju z dvoch dôvodov. Ak – ako som začínal tušiť – celá táto pozornosť Bellu rozčuľovala, chcel som si vychutnať jej reakciu. Ale ak to tak nebolo – ak Tylerove pozvanie bolo tým, v ktoré dúfala – tak som to tiež chcel vedieť.

Tylera som si premeriaval ako soka, uvedomujúc si, že je to nesprávne. Pripadal mi nudne priemerný a všedný, ale čo som mohol vedieť o Belliných záujmoch? Možno sa jej páčili priemerný chlapci...

Pri tej myšlienke som sa strhol. Ja by som nikdy nemohol byť priemerný chalan. Aké smiešne, považovať sám seba za súpera pre jej náklonnosť. Ako sa vôbec mohla zaujímať o niekoho kto bol, v každom prípade, netvor?

Pre netvora bola príliš dobrá.

Mal by som ju nechať utiecť, ale moja neodpustiteľná zvedavosť mi bránila robiť, čo bolo správne. Znova. Ale čo ak Tyler teraz premešká svoju šancu, len aby ju kontaktoval neskôr, keby som nemal možnosť zistiť výsledok? Vyšiel som so svojím Volvom do úzkej uličky, blokujúc jej východ.

Emmet a ostatní boli na ceste, ale on im opísal moje divné správanie a oni kráčali pomaly, snažiac sa rozlúštiť, čo robím.

Pozoroval som to dievča v spätnom zrkadle. Mračila sa na zadok môjho auta bez toho, aby sa stretla s mojím pohľadom, vyzerajúc, akoby si želala, aby namiesto zhrdzavenej Chevy riadila tank.

Tyler sa ponáhľal do svojho auta a zaradil sa za ňu, vďačný za moje nevysvetliteľné správanie. Mával na ňu, pokúšajúc sa upútať jej pozornosť, ale ona si to nevšimla. Chvíľu počkal a potom opustil svoje auto, predierajúc sa k jej oknu. Zaťukal na sklo.

Vyskočila a zmätene naňho civela. Po sekunde ručne stiahla okienko, vyzerajúc, že s tým má trochu problém.

„Prepáč, Tyler,“ povedala, jej hlas naštvaný. „Som tu zaseknutá za Cullenom.“

Moje priezvisko povedala ostrý hlasom – ešte stále na mňa bola nahnevaná.

„No, hej, ja viem,“ povedal Tyler, nezastrašený jej náladou. „Len som sa ťa chcel na niečo opýtať, keď tu tak trčíme.“

Jeho úškrn bol nafúkaný.

Bol som potešený ako zbledla pri jeho jasne viditeľnom zámere.

„Pozveš ma na jarný ples?“ spýtal sa, v jeho hlave nebolo ani pomyslenie na porážku.

„Nebudem v meste, Tyler,“ povedala mu, v hlase mala stále jasné podráždenie.

„No, Mike to spomínal.“

„Tak prečo – “ začala sa pýtať.

Pokrčil ramenami. „Dúfal som, že si ho tak len chcela odbiť.“

Oči jej zažiarili, potom sa ochladili. „Prepáč, Tyler,“ povedala a vôbec to neznelo ospravedlňujúco. „Vážne budem mimo mesta.“

Prijal tú výhovorku, jeho sebaistota nedotknutá. „To je v pohode. Ešte stále máme stužkovú.“

Vykračoval si späť do auta.

Dobre, že som na toto čakal.