Choď na obsah Choď na menu
 


MIDNIGHT SUN 6.Kapitola 1.časť

11. 3. 2009

6. Krvná skupina

 

         Sledoval som ju celý deň očami ostatných ľudí, sotva som si uvedomoval svoje vlastné okolie.

         Nie očami Mika Newtona, pretože tie jeho útočné fantázie som už viac nezniesol, ani Jessiky Stanleyovej, lebo tá jej závisť k Belle ma tak rozčuľovala, že to pre to bezvýznamné dievča nebolo bezpečné. Angela Weberová bola dobrá voľba, keď boli jej oči k dispozícií; bola milá, byť v jej hlave bolo ľahké. No a niekedy to boli učitelia, ktorí mi poskytovali najlepší výhľad.

         Prekvapovalo ma, sledujúc ju, ako sa celý deň potkýna – zakopávala o praskliny na rovnom chodníku, zblúdené knihy a (najčastejšie) o vlastné nohy – že ľudia, ktorým som naslúchal, považovali Bellu za nemotornú.

         Zvažoval som to. Popravde, mala vážne často problémy stáť rovno. Spomenul som si, ako sa v ten prvý deň potkýnala k lavici, šmýkala na ľade pred tou nehodou, včera zakopla o prah...Divné – mali pravdu. Bola nemotorná.

         Nevedel som, prečo sa mi to zdá také smiešne, ale keď som kráčal z Dejepisu na Angličtinu, rozosmial som sa tak nahlas, že ku mne viacerí študenti vyslali obozretné pohľady. Ako to, že som si to nikdy predtým nevšimol? Možno preto, že na tom jej tichu bolo niečo pôvabné – spôsob, akým držala hlavu, klenba jej krku...

         Teraz však pôvabne vôbec nevyzerala. Pán Varner sledoval, ako palcom zakopla o koberec a doslova na svoju stoličku spadla.

         Zase som sa zasmial.

         Čas plynul neuveriteľne pomaly, kým som čakal na možnosť vidieť ju na vlastné oči. Zvonec konečne zazvonil. Rýchlo som kráčal do jedálne – obsadiť si miesto. Bol som tam jeden z prvých. Vybral som stôl, ktorý bol väčšinou prázdny a bol som si istý, že to tak zostane aj keď pri ňom budem sedieť ja.

         Keď dorazila moja rodina a zbadali ma sedieť samého na novom mieste, neprekvapilo ich to. Alice ich musela varovať.

         Rosalie okolo mňa prešla bez obzretia.

         Idiot.

         Náš vzťah nikdy nebol ľahký – urazil som ju hneď ako ma prvýkrát počula prehovoriť a odvtedy to šlo z kopca – ale vyzerala ešte mrzutejšia ako posledných pár dní. Povzdychol som si. Rosalie myslela len na seba.

         Jasper mi venoval polovičný úsmev.

         Veľa šťastia, pomyslel si pochybovačne.

         Emmet prevrátil očami a zavrtel hlavou.

         Úbohé bábo prišlo o rozum.

         Alice žiarila, jej zuby jasne svietili.

         Už s Bellou môžem hovoriť?

         „Nepleť sa do toho, Alice,“ povedal som polohlasne.

         Fajn. Buď tvrdohlavý. Je to len otázka času.

         Opäť som si vzdychol.

         Nezabudni na dnešné labáky, pripomenula mi.

         Prikývol som. Nie, na tie som nezabudol.

Ako som čakal, kým Bella dorazí, sledoval som ju v mysli prváka, ktorý kráčal za Jessikou a tiež smeroval do jedálne. Jessika bľabotala o tom nadchádzajúcom plese, ale Bella jej neodpovedala. Niežeby jej Jessika dávala veľkú šancu.

         V tom momente, ako Bella vstúpila do dverí, jej oči bleskli k stolu, kde sedeli moji súrodenci. Chvíľu tam hľadela, potom sa jej čelo zachmúrilo a oči uprela na podlahu. Nevšimla si ma.

         Vyzerala taká...smutná. Pocítil som silnú potrebu postaviť sa a ísť k nej, nejako ju utešiť, akurát som nevedel prísť na to, čo by ju potešilo. Nemal som tušenia, čo spôsobilo, že tak vyzerala. Jessika neprestávala mlieť o tom plese. Bola Bella smutná, že oň príde? To bolo nepravdepodobné...

         Ale dalo sa to napraviť, ak by chcela.

         Na obed si okrem pitia nič iné nekúpila. To bolo v poriadku? Nepotrebovala viac potravy ako tamto? Nikdy predtým som ľudskej strave nevenoval prílišnú pozornosť.

         Ľudia boli tak popudzujúco slabý! Bolo milión iných vecí, o ktoré sa starať...

„Edward Cullen na teba zase zíza,“ počul som povedať Jessiku. „Zaujímalo by ma, prečo dnes sedí sám.“

Bol som jej vďačný – aj keď teraz bola ešte jedovatejšia – pretože Bellina hlava vystrelila a jej oči hľadali, až kým sa nestretli s mojimi.

V jej tvári už nebolo po smútku ani stopy. Dovolil som si dúfať, že bola smutná, pretože si myslela, že som so školy odišiel skôr a v tej nádeji som sa usmial.

Pokynul som jej prstom, aby sa ku mne pridala. Vyzerala tým byť taká prekvapená, že sa mi ju opäť chcelo provokovať.

Tak som žmurkol a jej ústa sa otvorili.

„Myslí tým teba?“ opýtala sa Jessika hrubo.

„Možno potrebuje pomôcť s úlohou z biológie,“ povedala tichým, neistým hlasom. „No, radšej sa pôjdem pozrieť, čo chce.“

To bolo ďalšie áno.

Dvakrát zakopla, kým ku mne prišla, napriek tomu, že jej v ceste stálo len perfektne hladké linoleum. Vážne, ako mi to mohlo ujsť? Viac som si všímal ticho jej myšlienok, myslím... Čo mi ešte ušlo?

Udrž to úprimné, udrž to jasné, skandoval som si.

Zastavila sa za stoličkou oproti mne, váhajúc. Zhlboka som sa nadýchol, tentokrát namiesto ústami nosom.

Cíť ten oheň, pomyslel som si sucho.

„Prečo si dnes nesadneš ku mne?“ spýtal som sa jej.

Odsunula stoličku a sadla si, celý čas na mňa hľadiac. Vyzerala byť nervózna, ale jej fyzický súhlas bol už ďalším áno.

Čakal som, kým prehovorí.

Trvalo to, ale nakoniec povedala, „To je rozdiel.“

„No...,“ zaváhal som. „Rozhodol som sa, že keď už som na ceste do pekla, tak si to užijem.“

Čo ma prinútilo to povedať? Domnieval som sa, že to bolo aspoň úprimné. A možno počula to skryté varovanie, ktoré moje slová naznačovali. Možno si uvedomí, že by sa mala postaviť a odkráčať tak rýchlo, ako dokáže...

Nepostavila sa. Civela na mňa, čakala, akoby som tú vetu nedokončil.

„Vieš, že vôbec netuším, o čom hovoríš,“ povedala, keď som nepokračoval.

To bola úľava. Usmial som sa.

„Ja viem.“

Bolo ťažké ignorovať myšlienky, ktoré na mňa kričali spoza jej chrbta – a aj tak som chcel zmeniť tému.

„Myslím, že tvoji kamaráti sú nahnevaní, že som im ťa ukradol.“

Zdalo sa, že to ju nezaujíma. „To prežijú.“

„Ale možno ťa už nevrátim.“ Ani som nevedel, či sa iba snažím byť úprimný, alebo ju chcem znova podpichnúť. Byť blízko pri nej, sťažovalo mojim myšlienkam, aby dávali zmysel.

Bella nahlas prehltla.

Zasmial som sa na jej výraze. „Vyzeráš ustarane.“ Vážne by to nemalo byť vtipné...Mala by sa báť.

„Nie.“ Bola otrasná klamárka; nepomohlo, že sa jej zlomil hlas. „Vlastne som prekvapená...Prečo toto všetko?“

„Povedal som ti,“ pripomenul som jej. „Som unavený zo snahy udržať si od teba odstup. Tak sa vzdávam.“ S trochou úsilia som držal úsmev. Toto vôbec nefungovalo – snaha byť úprimný a zároveň neurčitý.

„Vzdávaš sa?“ zopakovala, zmätená.

„Áno – vzdávam svoju snahu byť dobrý.“ A podľa všetkého aj snahu byť neurčitý. „Odteraz budem robiť čo chcem a je mi jedno, ako to dopadne.“ To bolo dosť úprimné. Nech len vidí moju sebeckosť. A nech ju to varuje.

„Zase som mimo.“

Bolo dosť sebecké byť rád, že o to práve išlo. „Vždy priveľa táram, keď sa rozprávam z tebou – jeden z problémov.“

Jeden z tých bezvýznamnejších v porovnaní z ostatnými.

„Neboj sa,“ uistila ma. „Ničomu z toho nerozumiem.“

Dobre. Tak to aj zostane. „S tým počítam.“

„Takže, aby som to chápala, teraz sme priatelia?“

Sekundu som o tom uvažoval. „Priatelia...“ zopakoval som. Nepáčilo sa mi, ako to znelo. Nebolo to dosť.

„Alebo nie,“ zamumlala, vyzerajúc zahanbene.

Myslela si, že ju na to nemám dosť rád?

Usmial som sa. „No, myslím, že to môžme skúsiť. Ale varujem ťa, nie som pre teba dobrý priateľ.“

Čakal som na jej odpoveď, roztrhnutý napoly – želajúc si, aby to konečne počula a pochopila a domnievajúc sa, že by som umrel, keby to tak bolo. Aké melodramatické. Čoraz viac som sa podobal človeku.

Jej srdce zrýchlilo. „To hovoríš stále.“

„Áno, pretože ma nepočúvaš,“ povedal som, opäť príliš prudko. „Stále čakám, že tomu uveríš. Ak by si bola rozumná, vyhýbala by si sa mi.“

Uf, ale dovolil by som jej to, keby sa pokúsila?

Oči sa jej zúžili. „Myslím, že už si si aj vytvoril jasný názor na môj intelekt.“

Nebol som si úplne istý, čo tým myslela, ale ospravedlňujúco som sa usmial, hádal som, že som ju musel náhodou uraziť.

„Takže,“ povedala pomaly. „Keďže nie som...rozumná, budeme sa snažiť byť priatelia?“

„Tak nejak.“

Sklopila oči, uprene sledovala limonádu vo svojich rukách.

Týrala ma tá stará zvedavosť.

„Na čo myslíš?“ spýtal som sa – uľavilo sa mi, keď som tie slová konečne povedal nahlas.

Stretla sa s mojím upreným pohľadom, dych sa jej zrýchlil a líca sfarbila slabá ružová. Nadýchol som sa, ochutnávajúc to vo vzduchu.

„Snažím sa prísť na to, čo si.“

Na tvári som si udržal úsmev, uzamkýnajúc v ňom rysy, ale telom mi zmietala panika.

Samozrejme, že nad tým premýšľala. Nebola sprostá. Nemal som dúfať, že zabudne na niečo tak očividné.

„A darí sa ti?“ spýtal som sa, najľahšie ako som zvládal.

„Ani veľmi nie,“ priznala.

V náhlej úľave som sa zachichotal. „Aké máš teórie?“

Nemohli byť horšie ako pravda, s čímkoľvek vyrukuje.

Líca jej ešte viac sčervenali a nič nepovedala. Vo vzduchu som cítil teplo jej rumenca.

Skúsil som na ňu použiť svoj presvedčovací tón. Na normálnych ľudí zaberal.

„Nepovieš mi to?“ povzbudivo som sa usmial.

Zavrtela hlavou. „Je to príliš trápne.“

Ách. Nevedomosť bola horšia než hocičo iné. Prečo by ju jej špekulácie zahanbovali? Nezniesol som nevedomosť.

„Toto ma fakt ničí, vieš.“

Moja sťažnosť v nej niečo zapálila. Oči jej žiarili a slová prúdili rýchlejšie ako obyčajne.

Nie, nedokážem si ani len predstaviť, prečo by ťa to vôbec malo ničiť – že ti niekto odmietne povedať, čo si myslí, aj keď celý čas len hádže nejasné narážky, takže v noci nemôžeš spať, lebo rozmýšľaš, čo by asi tak mohli znamenať...čo ťa na tom prosím ťa ničí?“

Zamračil som sa na ňu, bolo mi nanič, keď som si uvedomil, že má pravdu. Nebol som fér.

Ona pokračovala. „Alebo inak, povedzme, že ten niekto urobil aj najrôznejšie divné veci – v jeden deň ti za neskutočných okolností zachráni život a na druhý deň sa k tebe správa ako k poslednej špine a nič z toho nevysvetlí, aj keď to predtým sľúbil. To človeka predsa vôbec neničí.“

Bola to tá najdlhšia reč, akú som od nej kedy počul a skvalitnila mi môj zoznam.

„Trochu si sa rozohnila, čo?“

„Neuznávam dvojaký meter.“

Na svoj hnev mala samozrejme plné právo.

Hľadel som na ňu, uvažujúc ako by som pri nej vôbec niečo mohol urobiť správne, až kým ma nevyrušilo tiché kričanie v Newtonovej hlave.

Bol taký naštvaný, že ma to rozosmialo.

„Čo je?“ žiadala.

„Tvoj frajer si zrejme myslí, že som k tebe protivný – rozoberá či má alebo nemá prísť ukončiť našu hádku.“ Strašne rád by som videl, ako sa o to pokúša. Zase som sa zasmial.

„Neviem, o čom to rozprávaš,“ povedala ľadovo. „Ale aj tak som si istá, že sa mýliš.“

Veľmi sa mi páčilo ako ho zaprela tou svojou pohŕdavou vetou.

„Nemýlim. Už som ti hovoril, že väčšina ľudí je ľahko čitateľná.“

„Okrem mňa, samozrejme.“

„Áno. Okrem teba.“ Musela byť výnimka vo všetkom? Nebolo by férovejšie – keď som zvážil všetko, s čím som sa teraz musel vysporiadať – keby som dokázal počuť aspoň niečo z jej hlavy? To som chcel tak veľa? „Zaujímalo by ma, prečo to tak je.“

Vpíjal som sa jej do očí, opäť som skúšal...

Odvrátila pohľad. Otvorila si limonádu, trochu si odpila, pohľad stále uprený na stôl.

„Nie si hladná?“ opýtal som sa.

„Nie.“ Prezerala si prázdny stôl medzi nami. „Ty?“

„Nie, ja nie som hladný,“ povedal som. To určite nie.

Zízala na stôl, pery stisnuté. Čakal som.

„Môžem ťa požiadať o láskavosť?“ spýtala sa a náhle sa opäť stretla s mojím pohľadom.

Čo by tak odo mňa mohla chcieť? Chcela by pravdu, ktorú som jej nemohol povedať – pravdu, ktorú nikdy, nikdy nemala vedieť?

„To závisí od toho, čo chceš.“

„Nič zvláštne,“ sľúbila.

Čakal som, zase raz zvedavý.

„Len som si tak hovorila...“ povedala pomaly, hľadiac na plechovku s limonádou, krúžiac po jej okraji so svojím najmenším prstom. „Či by si ma mohol vopred varovať, keď sa ma zase rozhodneš ignorovať – pre moje vlastné dobro. Len aby som bola pripravená.“

Chcela varovanie? Potom byť mnou ignorovaná muselo byť zlé... Usmial som sa.

„To znie férovo,“ súhlasil som.

„Ďakujem,“ povedala, keď vzhliadla. Jej tvár vyzerala taká uvoľnená, že sa mi chcelo zasmiať vlastnou úľavou.

„A môžem aj ja dostať na oplátku jednu odpoveď?“ spýtal som sa nádejne.

„Jednu,“ privolila.

„Povedz mi jednu svoju teóriu.“

Začervenala sa. „Túto nie.“

„Nešpecifikovala si to, len si mi sľúbila jednu odpoveď,“ dohadoval som sa.

„Aj ty si porušil svoje sľuby,“ vrátila mi to.

Dostala ma.

„Len jednu teóriu – nebudem sa smiať.“

„Ale áno, budeš.“ Vyzerala si tým byť taká istá, aj keď ja som na tom nevidel nič zábavné.

Zase som skúsil presviedčať. Vpíjal som sa jej do očí – ľahké, keď ich má niekto také hlboké – a zašepkal som, „Prosím?“

Zažmurkala a tvár jej zbledla.

No, to nebola úplne tá reakcia, ktorú som chcel.

„Ehm, čo?“ spýtala sa. Vyzerala, že má závrat. Čo jej bolo?

Ale ešte som sa nevzdával.

„Prosím ťa, povedz mi len jednu jedinú teóriu,“ prosil som jemným, nedesivým hlasom, držiac jej oči v mojich.

Na moje prekvapenie a spokojnosť, to konečne zabralo.

„Ehm, no, uhryzol ťa rádioaktívny pavúk?“

Komiksy? To sa ani nedivím, že si myslela, že sa budem smiať.

„To nie je veľmi kreatívne,“ podpichol som ju, snažiac sa zakryť novú úľavu.

„Je mi ľúto, nič lepšie nemám,“ povedala urazene.

To ma upokojilo ešte viac. Zase som si ju mohol doberať.

„Nie si ani blízko.“

„Žiadne pavúky?“

„Nie.“

„A žiadna rádioaktivita?“

„Žiadna.“

„Do kelu,“ povzdychla si.

„Ani s kryptonitom nemám problém,“ povedal som rýchlo – predtým, ako sa mohla spýtať na uhryznutia – a potom som sa musel zasmiať, veď si myslela, že som superhrdina.

„Nemáš sa smiať, spomínaš si?“

Stisol som pery.

„Nakoniec na to aj tak prídem,“ sľúbila.

A keď to tak bude, utečie.

„Bol by som rád, keby si sa o to nepokúšala,“ povedal som, všetko doberanie zmizlo.

„Lebo...?“

Dlžil som jej úprimnosť. Napriek tomu som sa snažil usmiať, aby som svoje slová zľahčil. „Čo ak nie som superhrdina? Čo ak som ten zlý?“ („bad guy“ sa podľa mňa ani nedá dostatočne preložiťJ)

Oči sa jej na sekundu rozšírili a pery sa mierne oddelili. „Aha,“ povedala. A po ďalšej sekunde, „Chápem.“

Konečne ma počúvala.

„Vážne?“ spýtal som sa, pracujúc na ukrytí svojho trápenia.

„Si nebezpečný?“ hádala. Dych sa jej zrýchlil a srdce búchalo ako opreteky.

Nemohol som jej odpovedať. Bola toto moja posledná chvíľa s ňou? Teraz utečie? Mohol som si dovoliť povedať jej, že ju milujem, predtým ako odíde? Alebo ju to ešte viac vystraší?

„Ale nie zlý,“ zašepkala, krútiac hlavou, v jej jasných očiach nebol žiadny strach. „Nie neverím, že si zlý.“

„Mýliš sa,“ vydýchol som.

Jasné, že som bol zlý. Nejasal som teraz, že má o mne lepšiu mienku ako si zaslúžim? Ak by som bol dobrý, vyhýbal by som sa jej.

Natiahol som ruku ponad stôl, naťahujúc sa za vrchnákom od jej limonády, využívajúc ho ako zámienku. Necúvla pred mojou náhle blízkou, ľadovou rukou. Fakt sa ma nebála. Ešte nie.

Točil som ho medzi prstami a sledoval som ho namiesto nej. V myšlienkach som vrčal.

Utekaj, Bella, utekaj. Nemohol som sa prinútiť, povedať tie slová nahlas.

Vyskočila na nohy. „Prídeme neskoro,“ povedala, akurát keď som sa začínal báť, že nejakým spôsobom začula moje tiché varovanie.

„Ja dnes na hodinu nejdem.“

„Prečo nie?“

Pretože ťa nechcem zabiť. „Občas nezaškodí uliať sa z hodiny.“

Aby som bol presný, menej to škodilo ľuďom ak sa upíry ulievali v dňoch, keď mala byť preliata ľudská krv. Pán Banner dnes zisťuje krvné skupiny. Alice sa už uliala zo svojej rannej hodiny.

„No, ja idem,“ povedala. Neprekvapovalo ma to. Bola zodpovedná – ona vždy urobila správnu vec.

Bola môj úplný opak.

„Tak sa uvidíme neskôr,“ povedal som, opäť sa snažiac byť neurčitý, zízajúc dole na ten točiaci sa vrchnák. A,  mimochodom, zbožňujem ťa...desivým, nebezpečným spôsobom.   

Zaváhala a ja som na chvíľku dúfal, že so mnou nakoniec zostane. Ale zazvonilo a ona sa ponáhľala preč.

Počkal som, kým odišla a potom som si ten vrchnák strčil so vrecka – suvenír z toho najnejasnejšieho rozhovoru – a po daždi som kráčal k autu.

Pustil som si svoje najobľúbenejšie, upokojujúce CD-čko – presne to isté, ktoré som počúval ten prvý deň – ale moc dlho som tie Debussyho noty nepočúval. V hlave mi zneli iné noty, zlomky tónov, ktoré ma potešili a zaujali. Vypol som stereo a počúval som tú hudbu vo svojej hlave, pohrávajúc sa s útržkami, až kým nevytvárali lepšiu harmóniu. Prsty sa mi inštinktívne pohybovali vzduchom po imaginárnych klávesoch.

Tá nová kompozícia skutočne postupovala, keď moju pozornosť upútala vlna duševnej úzkosti.

Hľadal som ju.

Omdlie? Čo mám robiť? panikáril Mike.

O sto yardov ďalej, pokladal Mike Newton Belline ochabnuté telo na chodník. Nereagujúco klesla na vlhký betón, oči zavreté, pokožka kriedová ako u mŕtvoly.

Takmer som si urval dvere auta.

„Bella?“ zavolal som.

Jej neživá tvár sa vôbec nezmenila, keď som jačal jej meno.

Celé moje telo bolo chladnejšie ako ľad.

Bol som si vedomý Mikovho priťažujúceho prekvapenia, keď som mu zúrivo prehľadával myšlienky. Myslel len na to, ako ho štvem, takže som sa nedozvedel, čo sa stalo Belle. Ak jej nejako ublížil, znesiem ho zo sveta.

„Čo sa deje – je zranená?“ domáhal som sa, snažiac sa upraviť jeho myšlienky. Bolo otrasné musieť kráčať ľudskou rýchlosťou. Nemohol som privolávať pozornosť na svoj príchod.

Potom som začul tep jej srdca a pokojný dych. Ako som ju pozoroval, trochu pevnejšie stlačila oči. To ma trochu upokojilo.

Pozoroval som kmitanie spomienok v Mikovej hlave, záplavu obrázkov z biológie. Bellina hlava na našom stole, jej čistá pokožka zelenela. Kvapky červenej na bielych kartičkách...

Zisťovanie krvných skupín.

Na mieste som zamrzol a zadržal dych. Jej vôňa bola jedna vec, tečúca krv niečo úplne iné.

„Myslím, že omdlela,“ povedal Mike, naraz zmätený aj rozčúlený. „Netuším, čo sa stalo, veď sa ani nepichla do prsta.“

Zaplavila ma úľava a znova som dýchal, ochutnávajúc vzduch. Hej, cítil som ten prúd z Mikovho malého zranenia. Kedysi by to na mňa pôsobilo.

Kľakol som si k nej, zatiaľ čo Mike vedľa mňa postával, zúrivý z môjho zásahu.

„Bella. Počuješ ma?“

„Nie,“ zastonala. „Choď preč.“

Tá úľava bola taká intenzívna, až som sa rozosmial. Bola v poriadku.

„Viedol som ju do ošetrovne,“ povedal Mike. „Ale ďalej už nevládala prejsť.“

„Ja ju zoberiem. Ty sa môžeš vrátiť do triedy,“ povedal som prezieravo.

Mike zaťal zuby. „Nie. Ja to mám urobiť.“

Nemienil som tam len tak stáť a dohadovať sa s tým chudákom.

Nadšený a vydesený, spolovice vďačný a spolovice zarmútený z tejto krízovej situácie, ktorá spôsobila, že dotknúť sa jej bolo nevyhnutné – som Bellu jemne z toho chodníka zdvihol a držal som ju na rukách, dotýkajúc sa len jej oblečenia, udržiavajúc medzi našimi telami najväčšiu možnú vzdialenosť. A zároveň som už kráčal preč, ponáhľal som sa s ňou do bezpečia – inými slovami, čo najďalej odo mňa.

Jej oči sa okamžite otvorili – užasnuté.

„Daj ma dolu,“ prikázala mi slabým hlasom – znova zahanbená. Uhádol som to z jej výrazu. Nerada ukazovala slabosť.

Ledva som začul Mika, ako za nami vykrikuje protesty.

„Vyzeráš hrozne,“ povedal som jej, vyškierajúc sa pretože s ňou nič nebolo – okrem zamotanej hlavy a slabého žalúdka.

„Zlož ma späť na chodník,“ povedala. Pery mala biele.

„Takže ty pri pohľade na krv omdlievaš?“ No mohlo to byť ešte ironickejšie?

Zavrela oči a stisla pery.

„A to ani nie je tvoja vlastná,“ pridal som a môj úškrn sa rozšíril.

Boli sme pri riaditeľni. Dvere boli kúsoček otvorené, tak som ich odkopol z cesty.

Slečna Copeová prekvapene vyskočila. „Jejda,“ zalapala po vzduchu, predtým ako preskúmala popolavé dievča v mojom náručí.

„Omdlela na biológií,“ vysvetlil som, kým sa jej ešte fantázia príliš nevymykala kontrole.

Ponáhľala sa, otvoriť mi dvere na ošetrovni. Belline oči boli opäť otvorené, sledovala ju. Počul som vnútorný úžas tej postaršej sestričky, keď som ju opatrne pokladal na jedinú ošumelú posteľ. Hneď ako som ju už nedržal na rukách, postavil som medzi nás celú šírku miestnosti. Moje telo bolo príliš vzrušené, príliš nedočkavé, moje svaly napnuté, jed uvoľnený. Bola taká teplá a voňavá.

„Je iba trochu mimo,“ uistil som pani Hammondovú. „Na biológií si zisťujú krvné skupiny.“

Prikývla, už chápala. „Vždy sa niekto nájde.“

Tlmil som smiech. Verte Belle, že bude medzi nimi.

„Len si na chvíľku ľahnite, zlatko,“ povedala pani Hammondová. „To prejde.“

„Ja viem,“ povedala Bella.

„Stáva sa vám to často?“ opýtala sa sestra.

„Niekedy,“ priznala Bella.

Pokúsil som sa zamaskovať smiech kašľaním.

To obrátilo sestričkinu pozornosť ku mne. „Vy sa už môžete vrátiť do triedy,“ povedala.

Pozrel som sa jej priamo do očí a s perfektnou istotou som zaklamal. „Mám tu zostať s ňou.“

Hmm. Zaujímalo by ma...ale dobre. prikývla pani Hammondová.

Pri nej to fungovalo jednoducho. Prečo to pri Belle musí byť také zložité?

„Zlatko, idem vám zobrať nejaký ľad na  čelo,“ povedala sestra, mierne vyvedená z miery z hľadenia do mojich očí – to by ľudia mali byť – a opustila miestnosť.

„Mal si pravdu,“ zastonala Bella, zatvárajúc oči.

Čo tým myslela? Skočil som rovno k tomu najhoršiemu záveru; zobrala na vedomie moje varovania.

„To zvyčajne mávam,“ povedal som, snažiac sa udržať si v hlase pobavenie; teraz znelo kyslo. „Ale v čom tentokrát?“

„Ulievanie neškodí,“ povzdychla si.

Ach, zase úľava.

Potom bola ticho. Len pomaly dýchala. Pery jej postupne ružoveli. Ústa mala mierne nevyvážené, jej spodná pera bola trochu plnšia v porovnaní z vrchnou. Zo zízania na jej pery som sa cítil zvláštne. Chcel som k nej ísť bližšie a to nebol dobrý nápad.

„Tam vonku si ma na chvíľočku vyľakala,“ povedal som – aby som obnovil konverzáciu a mohol znova počuť jej hlas. „Myslel som si, že Newton vlečie tvoje mŕtve telo, aby ho zakopal v lese.“

„Ha, ha,“ povedala.

„Úprimne – videl som mŕtvoly z lepšou farbou.“ To bola vlastne pravda. „Už som sa obával, že budem musieť pomstiť tvoju vraždu.“ A urobil by som to.

„Chudák, Mike,“ povzdychla si. „Stavím sa, že je naštvaný.“

Pulzovala mnou zlosť, ale rýchlo som ju upokojil. Jej záujem bol určite len súcit. Bola láskavá. Nič viac.

„Totálne ma neznáša,“ povedal som jej, potešený tou myšlienkou.

„To nemôžeš vedieť.“

„Videl som jeho tvár – bolo to poznať.“ Bola pravdepodobne pravda, že pri čítaní jeho tváre by som mal dostatok informácií na úplne rovnakú dedukciu. Všetka táto prax s Bellou vylepšovala moju schopnosť v čítaní ľudských výrazov.

„Ako to, že si ma videl? Myslela som, že sa ulievaš.“ Jej tvár vyzerala lepšie – ten zelený nádych z jej priesvitnej pokožky zmizol.

„Sedel som v aute a počúval CD-čka.“

Jej výraz sa strhol, akoby ju moja úplne obyčajná odpoveď nejako zaskočila.

Keď pani Hammondová priniesla vrecúško s ľadom, otvorila oči.

„Nech sa páči, zlatko,“ povedala sestra, ako ho pokladala na Belline čelo. „Vyzeráte lepšie.“

„Myslím, že už som v poriadku,“ povedala Bella a pri odkladaní obkladu sa posadila. Samozrejme. Nepáčilo sa jej, keď sa o ňu staralo.

Ruky pani Hammondovej sa k nej natiahli, akoby ju išli zatlačiť naspäť dole, ale práve vtedy slečna Copeová otvorila dvere a vstúpila. Z jej príchodom prišiel aj pach čerstvej krvi, len závan.

Neviditeľný v pracovni za ňou, stál Mike Newton, ešte stále naštvaný – prial si, aby ten ťažký chalan, ktorého ťahal teraz, bolo toto dievča, ktoré tu bolo so mnou.

„Máme tu ďalšieho,“ povedala slečna Copeová.

Bella rýchlo zoskočila z lôžka, nedočkavá, aby sa dostala spod svetla reflektora.

„Tu máte,“ povedala, podávajúc obklad pani Hammondovej. „Ja to už nepotrebujem.“

Mike zavrčal, keď napoly dostal Leeho Stevensa cez dvere. Z ruky, ktorú si Lee držal na tvári ešte stále kvapkala krv, rinula sa mu až k zápästiu.

„Ach, nie.“ Pokyn na môj odchod – a očividne aj Bellin. „Choď von do kancelárie, Bella.“

Pozrela na mňa zmätenými očami.

„Ver mi – choď.“

Otočila sa a zachytila dvere predtým, ako sa stihli zabuchnúť, ponáhľajúc sa do kancelárie. Tesne som ju nasledoval. Jej poletujúce vlasy sa mi obtreli o ruku...

Otočila sa, aby sa na mňa pozrela, oči stále rozšírené.

„Ty si ma vážne počúvla.“ Prvýkrát.

Jej malý nos sa zvraštil. „Zacítila som krv.“

Zízal som na ňu v čistom úžase. „Ľudia krv necítia.“

„No, ja áno – práve z toho mi je zle. Páchne ako hrdza...a soľ.“

Tvár mi zamrzla, ešte stále som civel.

Bola vlastne fakt človek? Vyzerala ľudsky. Bola jemná ako človek. Voňala ako človek – no, v skutočnosti ešte lepšie. Správala sa ľudsky...približne. Ale nerozmýšľala ani nereagovala ako človek.

Aká iná možnosť teda ešte bola?

„Čo?“ žiadala.

„Ale nič.“

Potom nás vyrušil Mike Newton, ktorý vstúpil do miestnosti s rozčúlenými, násilníckymi myšlienkami.

Ty vyzeráš lepšie,“ oboril sa na ňu.

Moja ruka sa trhla, chcela ho naučiť sa chovať. Budem sa musieť krotiť, lebo to ukončím a zabijem tohto protivného chalana.

„Hlavne drž ruku vo vrecku,“ povedala. Jednu šibnutú sekundu som si myslel, že hovorí so mnou.

„Už to nekrváca,“ odpovedal mrzuto. „Ideš späť do triedy?“

„Blázniš? Musela by som sa otočiť a vrátiť sa sem.“

To bolo veľmi dobré. Myslel som si, že budem musieť prísť o celú hodinu s ňou a teraz som namiesto toho mal ešte aj niečo navyše. Bol som chamtivý, lakomec skúpi na každú minútu.

„Aha, no to asi hej...“ mrmlal Mike. „Tak čo, ideš tento víkend? Na pláž?“

Uf, mali plány. Hnevom som stuhol. Ale bol to skupinový výlet. Niečo také som videl aj v hlavách iných študentov. Nielen oni dvaja. Aj tak ma to štvalo. Nehybne som sa oprel o pult, snažiac sa upokojiť.

„Jasné, veď som hovorila, že pôjdem,“ sľúbila mu.

Takže aj jemu už povedala áno. Tá žiarlivosť horela, bolestivejšia ako smäd.

Nie, bol to len skupinový výlet, snažil som sa sám seba presvedčiť. Len strávi deň s kamarátmi. Nič viac.

„Stretávame sa o desiatej pri otcovom obchode.“ A Cullen NIE JE pozvaný.

„Budem tam,“ povedala.

„Tak sa uvidíme na telocviku.“

„Zatiaľ ahoj,“ odpovedala.

Odšuchtal sa na hodinu, jeho myšlienky plné hnevu. Čo na tom blbcovi vidí? Jasné, je bohatý, myslím. Mačičky si myslia, že je úžasný, ale ja to nechápem. Príliš...príliš perfektný. Stavím sa, že jeho otec na nich všetkých experimentuje z plastickými operáciami. To preto sú všetci takí bieli a pekní. Nie je to prirodzené. A on vyzerá tak...desivo. Niekedy, keď na mňa čumí, odprisahal by som, že rozmýšľa o tom, že ma zabije...Šialenec...

Mike nebol tak úplne padnutý na hlavu.

„Telocvik,“ zopakovala Bella ticho. Povzdych.

Pozrel som sa na ňu a videl som, že je opäť kvôli niečomu smutná. Nebol som si istý prečo, ale bolo jasné, že nechce ísť na svoju ďalšiu hodinu s Mikom a ja som bol úplne za ten plán.

Podišiel som k nej a sklonil som sa tesne k jej tvári, cítiac to teplo jej kože vyžarujúce k mojím perám. Netrúfol som si dýchať.

„To môžem zariadiť,“ zamumlal som. „Choď si sadnúť a tvár sa bledo.“

Urobila, o čo som ju požiadal, posadila sa na jednu skladaciu stoličku a oprela si hlavu dozadu o stenu, zatiaľ čo za mnou slečna Copeová vyšla zo zadnej miestnosti a podišla k svojmu stolu.

Keď mala zavreté oči, vyzerala, akoby išla znova omdlieť. Ešte sa jej nevrátila normálna farba.

Otočil som sa k tajomníčke. Dúfajme, že Bella bude dávať pozor, pomyslel som si zatrpknuto. Takto by mal  človek reagovať.

„Slečna Copeová?“ opýtal som sa, opäť využívajúc svoj presvedčovací hlas.

Mihalnice sa jej zatrepotali, srdce zrýchlilo. Príliš mladý, spamätaj sa! „Áno?“

To bolo zaujímavé. Keď sa pulz zrýchlil Shelly Copeovej bolo to preto, že ma považovala za fyzicky príťažlivého, nie preto, že by bola vystrašená. U ľudských žien som bol na to zvyknutý...napriek tomu som pri Bellinom uháňajúcom srdci o takomto vysvetlení ešte neuvažoval.

Celkom sa mi tá myšlienka páčila. Vlastne až príliš. Usmial som sa a dýchanie slečny Copeovej bolo hlasnejšie.

„Bella má ďalšiu hodinu telocvik, ale ja si nemyslím, že by už bola natoľko v poriadku. Vlastne by som ju mal asi zobrať rovno domov. Myslíte, že by ste ju mohli z hodiny ospravedlniť?“ Pozeral som do jej plytkých očí, vychutnávajúc si ten zmätok, ktorý to spôsobovalo v jej myslení. Bolo možné, aby Bella...?

Slečna Copeová musela nahlas prehltnúť predtým, ako prehovorila. „Aj vy potrebujete, aby som vás ospravedlnila, Edward?“

„Nie, ja mám pani Goffovú, tej to nebude vadiť.“

Už som si ju moc nevšímal. Skúmal som túto novú možnosť.

Hmm. Rád by som uveril, že aj pre Bellu som príťažlivý, ako pre iných ľudí, ale kedy mala Bella rovnaké reakcie ako ostatní? Nemal by som si robiť nádeje.

„Dobre, ja sa o to postarám. Vy sa rýchlo zotavte, Bella.“

Bella slabo prikývla – trochu preháňala.

„Pôjdeš sama, alebo ťa mám zase odniesť?“ spýtal som sa, pobavený jej úbohým divadielkom. Vedel som, že chce kráčať – nechce byť slaboch.