Choď na obsah Choď na menu
 


MIDNIGHT SUN 6.Kapitola 2.časť

11. 3. 2009

„Pôjdem sama,“ povedala.

Zase správne. Zlepšujem sa.

Vstala, na chvíľu zaváhala, akoby si kontrolovala rovnováhu. Pridržal som jej dvere a vyšli sme do dažďa.

Sledoval som, ako nastavila tvár jemnému dažďu – oči zavreté, na perách nepatrný úsmev. Na čo myslela? Niečo na jej správaní bolo mimo, a ja som si rýchlo uvedomil, prečo mi jej postoj bol taký neznámy. Normálne ľudské dievčatá by takto nevystavovali tvár mrholeniu; normálne ľudské dievčatá mali väčšinou make-up, aj na takomto mokrom mieste.

Bella nikdy nenosila make-up, niežeby mala. Kozmetický priemysel zarábal bilióny dolárov ročne na ženách, ktoré sa snažili dospieť k pokožke, akú má ona.

„Ďakujem,“ povedala a usmievala sa na mňa. „To stojí aj za tú nevoľnosť, keď sa človek vyhne telocviku.“

Prehľadával som školský areál, rozmýšľajúc ako predĺžiť môj čas s ňou. „Kedykoľvek,“ povedal som.

„Takže pôjdeš? Myslím v tú sobotu?“ Znelo to nádejne.

Ach, jej nádej bola lichotivá. Chcela ísť so mnou, nie s Mikom Newtonom. A ja som chcel povedať áno. Ale musel som zvážiť veľa vecí. Výnimočne malo túto Sobotu svietiť slnko...

„Kam to vlastne presne idete?“ snažil som sa udržať ľahostajný tón, akoby na tom ani nezáležalo. Mike ale povedal pláž. Tam nie je veľká šanca vyhnúť sa slnku.

„Dole do La Push, na First Beach.“

Do pekla. No, tak teda nič.

V každom prípade, Emmet by bol naštvaný, keby som zrušil naše plány.

Pozrel som na ňu, trpko sa usmievajúc. „Fakt si nemyslím, že som pozvaný.“

Povzdychla si, už rezignovane. „Ja som ťa práve pozvala.“

„My dvaja by sme už tento týždeň radšej Mika nemali dráždiť. Nechceme, aby vybuchol.“ Pomyslel som si, že by som chudáčikovi Mikovi  k tomu dopomohol a intenzívne som si vychutnával ten vnútorný obraz.

„Mike nech ide do čerta,“ povedala, opäť odmietavo. Široko som sa usmial.

A potom odo mňa začala odchádzať.

Bez rozmýšľania som natiahol ruku a chytil ju zozadu za bundu. Strhla sa a zastala.

„Kam si myslíš, že ideš?“ Bol som takmer nahnevaný, že ma opúšťa. Nestrávil som s ňou dosť času. Nemohla ísť, ešte nie.

„Idem domov,“ povedala, popletená, prečo by ma to malo trápiť.

„Nepočula si, ako som sľúbil, že ťa tam bezpečne dopravím? To si myslíš, že ťa nechám v tomto stave šoférovať?“ Vedel som, že toto sa jej nebude páčiť – moje poukázanie na slabosť na jej strane. Ale v každom prípade som potreboval trochu praxe, kvôli tomu Seattlu. Zistiť, či dokážem zniesť jej blízkosť v uzavretom priestore. Toto bola oveľa kratšia cesta.

„V akom stave?“ žiadala. „A čo moje auto?“

„Postarám sa, aby ho Alice po škole vyzdvihla.“ Opatrne som ju ťahal späť  k svojmu autu, keď som teraz vedel, že  aj kráčať priamo bolo pre ňu výzva.

„Pusti ma!“ povedala, naklonila sa na stranu a takmer zakopla. Natiahol som ruku, aby som ju zachytil, ale vyrovnala to skôr, ako to bolo potrebné. Nemal by som hľadať zámienky, aby som sa jej dotkol. To mi pripomenulo rozmýšľanie o reakcii pani Copeovej, ale odložil som to na neskôr. Tam toho bolo až príliš veľa na zváženie.

Vedľa auta som ju pustil a ona narazila do dverí. Budem musieť byť ešte opatrnejší, brať do úvahy jej biednu rovnováhu...

Drzák jeden!“

„Je otvorené.“

Nastúpil som a naštartoval. Nehybne stála, stále vonku, aj keď dážď zosilnel a vedel som, že nemá rada zimu a vlhko. Voda jej zmáčala husté vlasy, až boli skoro čierne.

„Som úplne schopná odviezť sa domov sama!“

Samozrejme, že bola – ja som nebol schopný nechať ju ísť.

Stiahol som okno na jej strane a naklonil sa k nej. „Nastúp, Bella.“

Oči sa jej zúžili a ja som uhádol, že sa rozhoduje, či má alebo nemá utekať.

„Jednoducho ťa odtiahnem späť,“ sľúbil som, vychutnávajúc si mrzutosť na jej tvári, keď si uvedomila, že by som to dokázal.

S bradou strnulo vystrčenou, otvorila dvere a vliezla dnu. Z vlasov jej kvapkalo a topánky o seba škrípali.

„Toto vôbec nie je treba,“ povedala chladne. Pomyslel som si, že pod tým hnevom vyzerá zahanbene.

Len som pridal kúrenie, aby jej bolo príjemne a stlmil hudbu. Vyrazil som k východu, pozorujúc ju kútikom oka. Spodná pera jej tvrdohlavo vyčnievala. Zízal som na ňu, skúmajúc, čo som pri tom cítil... znova som rozmýšľal o tajomníčkinej reakcii...

Zrazu sa pozrela na stereo, usmiala sa a oči sa jej rozšírili. „Clair de Lune?“ spýtala sa.

Fanúšička klasiky? „Poznáš Debussyho?“

„Veľmi nie,“ povedala. „Moja mama hráva doma veľa klasiky – poznám len svoje obľúbené.“

„Tiež je to jedna z mojich obľúbených.“ Civel som na dážď a uvažoval o tom. Vlastne som s ňou mal niečo spoločné. Začínal som si myslieť, že sme rozdielny vo všetkom.

Teraz vyzerala uvoľnenejšie, civela na dážď ako ja, nevidiacimi očami. Využil som jej momentálne rozptýlenie na experiment s dýchaním.

Opatrne som sa nosom nadýchol.

Sila.

Pevnejšie som zovrel volant. V daždi voňala ešte lepšie. Nemyslel som si, že to je možné. Sprosto som si zrazu predstavoval, ako by chutila.

Pokúsil som sa prehltnúť aj napriek ohňu v hrdle, aby som myslel na niečo iné.

„Aká je tvoja mama?“ opýtal som sa – rozptýlenie.

Bella sa usmiala. „Vyzerá ako ja, ale je krajšia.“

O tom som pochyboval.

„Ja mám v sebe priveľa z Charlieho,“ pokračovala. „Je oveľa spoločenskejšia a odvážnejšia ako ja.“

Tak aj o tom som pochyboval.

„Je nezodpovedná, trochu excentrická a nevyspytateľná kuchárka. Je to moja najlepšia kamarátka.“ Do hlasu sa jej vkradla melanchólia; čelo sa jej zvraštilo.

Znova, znela skôr ako rodič než dieťa.

Zastavil som pred jej domom a príliš neskoro som zvažoval, či vlastne mám vedieť kde býva. Nie, toto nebude podozrivé – v tak malom meste a keď má otca verejnú osobu...

„Koľko máš rokov, Bella?“ Musela byť staršia ako jej vrstovníci. Možno išla do školy neskôr alebo bola zadržiavaná...to neznelo pravdepodobne.

„Sedemnásť,“ odpovedala.

„Nevyzeráš na sedemnásť.“

Zasmiala sa.

         „Čo je?“

„Mama vždy hovorí, že som sa narodila ako tridsaťpäťročná a každým rokom sa približujem k strednému veku.“ Opäť sa zasmiala a potom vzdychla. „No, niekto musí byť dospelý.“

To mi veci objasnilo. Už som to chápal...nezodpovedná matka vysvetľovala Bellinu zrelosť. Musela skoro vyrásť, stať sa dozorcom. Preto nemala rada, keď sa staralo o ňu – mala pocit, že je to jej práca.

„Ty tiež nevyzeráš ako študent strednej školy,“ povedala, vytrhnúc ma zo zasnenia.

Spravil som grimasu. Za všetko, čo som si na nej všimol, na oplátku si všimla oveľa viac. Zmenil som tému.

„Tak, prečo sa tvoja matka vydala za Phila?“

Pred odpoveďou minútu váhala. „Moja mama...je veľmi mladá na svoj vek. Myslím, že pri Philovi sa cíti ešte mladšia. Nech je ako chce, je doňho blázon.“ Zhovievavo potriasla hlavou.

„Ty to schvaľuješ?“ zaujímalo ma.

„Záleží na tom?“ spýtala sa. „Chcem, aby bola šťastná...a ona chce jeho.“

Tá nesebeckosť jej poznámky by ma šokovala, keby tak dobre nezapadala do toho, čo som sa naučil o jej charaktere.

„To je veľmi veľkorysé...myslím.“

„Čo?“

„Myslíš, že by bola  aj ona k tebe rovnako ohľaduplná? Bez ohľadu na to, koho by si si vybrala?“

Bola to smiešna otázka a ja som si pri jej pýtaní nedokázal udržať nezaujatý hlas. Aké sprosté, čo i len uvažovať o schválení niekoho ako som ja pre ich dcéru. Aké sprosté, čo i len pomyslieť na to, že by si Bella vybrala mňa.

„My – myslím, že áno,“ koktala, reagujúc nejakým spôsobom na môj pohľad. Strach...alebo príťažlivosť?

„Ale ona je koniec koncov rodič. To je trochu rozdiel,“ dokončila.

Trpko som sa usmial. „Takže nikoho príliš desivého.“

Uškrnula sa na mňa. „Ako to myslíš, desivého? Mnohonásobný pírsing na tvári a obrovské tetovania?“  

„To je jedna definícia, predpokladám.“ Pre moju myseľ veľmi nedesivá.

„Aká je tvoja definícia?“

Vždy sa pýtala tie nesprávne otázky. Alebo možno práve tie správne. V každom prípade, akurát tie, na ktoré som nechcel odpovedať.

„Myslíš, že ja by som mohol byť desivý?“ opýtal som sa jej, snažiac sa aspoň trochu usmiať.

Premýšľala o tom a potom mi vážnym hlasom odpovedala. „Hmm...myslím, že by si mohol, keby si chcel.“

Aj ja som bol vážny. „Teraz sa ma bojíš?“

Odpovedala okamžite, o tomto nerozmýšľala. „Nie.“

Usmial som sa uľahčenejšie. Nemyslel som si, že hovorí úplnú pravdu, ale ani naozaj neklamala. Aspoň nebola vystrašená až tak, aby chcela odísť. Zaujímalo by ma, ako by sa cítila, keby som jej povedal, že tu diskutuje s upírom. V duchu som sa prikrčil, keď som si predstavil jej reakciu.

„Tak, a teraz mi povieš niečo aj ty o svojej rodine? Určite to je oveľa zaujímavejší príbeh ako ten môj.“

Určite strašidelnejší.

„Čo chceš vedieť?“ spýtal som sa opatrne.

„Cullenovci ťa adoptovali?“

„Áno.“

Zaváhala a potom sa tichým hlasom opýtala. „Čo sa stalo s tvojimi rodičmi?“

Táto nebola taká ťažká; ani som jej nemusel klamať. „Zomreli pred mnohými rokmi.“

„To je mi ľúto,“ zamrmlala, zreteľne sa obávala, že ma zranila.

Ona sa obávala o mňa.

„Vlastne si ich skoro vôbec nepamätám,“ uistil som ju. „Carlisle a Esme sú mojimi rodičmi už veľmi dlho.“

„A ty ich máš rád,“ vydedukovala.

Usmial som sa. „Áno. Neviem si predstaviť dvoch lepších ľudí.“

„Máš veľké šťastie.“

„Viem.“ V tomto jednom ohľade, v otázke rodičov, bolo moje šťastie nepopierateľné.

„A tvoj brat a sestra?“

Ak by som ju zaťažoval detailmi, musel by som jej klamať. Letmo som sa pozrel na hodiny, skľúčený, že môj čas s ňou vypršal.

„Môj brat a sestra a tiež Jasper s Rosalie budú dosť vytočení, keď na mňa budú musieť čakať v daždi.“

„Och, prepáč, asi už musíš ísť.“

Nepohla sa. Ani ona nechcela, aby náš čas vypršal. Strašne, strašne sa mi to páčilo.

„A ty pravdepodobne chceš svoj náklaďák späť skôr, ako pán policajný náčelník Swan príde domov, aby si mu nemusela hovoriť o nehode na biológií.“ Pri spomienke na jej rozpaky v mojom náručí som sa uškrnul.

„Som si istá, že už o tom počul. Vo Forks sa nič neutají.“ Názov mesta vyslovila so zreteľným odporom.

Na jej slovách som sa zasmial. Fakt žiadne tajomstvá. „Uži si to na pláži.“ Pozeral som na padajúci dážď, vediac, že nevydrží a oveľa silnejšie ako zvyčajne som si prial, aby vydržal. „Krásne počasie na opaľovanie.“ No, v sobotu bude. Bude sa jej to páčiť.

„Uvidíme sa zajtra?“

Obava v jej hlase ma potešila.

„Nie. S Emmetom si predĺžime víkend.“ Bol som na seba naštvaný že som si urobil plány. Mohol som ich zrušiť...ale teraz nebolo nič dôležitejšie ako lov a moja rodina bude zaujatá mojím správaním aj bez toho, aby som odhalil, akým posadnutým sa stávam.

„Čo budete robiť?“ spýtala sa a neznelo to, že by mala radosť s môjho odhalenia.

Dobre.

„Ideme na túru do divočiny v Goat Rocks, kúsok južne od Mount Rainer.“ Emmet sa nevedel dočkať medvedej sezóny.

„Aha, no, tak si to uži,“ povedala len spolovice srdečne. Nedostatok jej nadšenia ma opäť potešil.

Keď som na ňu hľadel, začínal som sa cítiť takmer zúfalo pri pomyslení na to, že by som jej – aj keď len dočasne – mal dať zbohom. Bola proste taká jemná a zraniteľná. Zdalo sa mi príliš riskantné, pustiť ju z dohľadu, keď sa jej mohlo čokoľvek stať. A napriek tomu, tie najhoršie veci, čo sa jej mohli prihodiť, by mohli vyplynúť z mojej spoločnosti.

„Urobíš pre mňa tento víkend niečo?“ opýtal som sa vážne.

Prikývla, oči rozšírené a zmätené mojou horlivosťou.

Udrž to jasné.

„Neuraz sa, ale zdá sa, že patríš k ľuďom, čo priťahujú nehody ako magnet. Takže...skús nespadnúť do oceánu, nenechaj sa ničím prejsť ani nič podobné, áno?“

Drzo som sa na ňu usmial, dúfajúc že nevidí ten smútok v mojich očiach. Ako veľmi som si želal, aby nebola o toľko menej v nebezpečenstve, keď je ďaleko odo mňa, bez ohľadu na to, čo sa jej tam mohlo stať.

Utekaj, Bella, utekaj. Až priveľmi ťa milujem, pre tvoje vlastné alebo moje dobro.

Moje doberanie ju urazilo. Zazrela na mňa. „Uvidím, čo s tým dokážem urobiť,“ odvrkla, vyskočila do dažďa a zabuchla za sebou dvere tak silno, ako vedela.

Úplne ako nahnevané mačiatko, ktoré verí, že je tiger.

Zovrel som ruku okolo kľúča, ktorý som jej práve vybral z vrecka bundy, usmial som sa a odchádzal som preč.