MIDNIGHT SUN 7.kapitola 2.časť
znamením? Menej egocentrická? Súcitnejšia? No pravdepodobne bolo aj tak zbytočné o tom uvažovať – minulosť bola daná a ona vždy bola tou najkrajšou. Dokonca aj ako človek vždy žila pod reflektorom vlastnej roztomilosti. Niežeby jej to vadilo. Naopak – obdiv milovala takmer nadovšetko. A to sa ani po strate smrteľnosti nezmenilo.
Teda nebolo žiadnym prekvapením – berúc túto potrebu ako fakt – že sa urazila, keď som hneď od začiatku neuctieval jej krásu tak, ako to od všetkých mužov očakávala. Niežeby ma akýmkoľvek spôsobom chcela – ani zďaleka. Ale napriek tomu ju štvalo, že nechcem ja ju. Bola zvyknutá byť žiadaná.
S Jasperom a Carlisleom to bolo iné – oni už boli zamilovaní. Ja som bol úplne slobodný a aj tak som jej tvrdohlavo odolával.
Myslel som si, že tá jej stará zášť už bola pochovaná. Že ju už dávno prekonala.
Bola pochovaná...až do toho dňa, keď som konečne našiel niekoho, koho krása ma ohromila spôsobom, akým sa to jej nikdy nepodarilo.
Rosalie bola presvedčená, že ak som nepovažoval jej krásu za hodnú uctievania, potom na celom svete nemohla existovať krása, ktorá by na mňa zapôsobila. Bola rozzúrená už od toho momentu, ako som Belle zachránil život, uhádla – so svojou prefíkanou ženskou intuíciou – ten záujem, ktorý som si ešte ani sám neuvedomoval.
Rosalie bola na smrť urazená, že som si myslel o nejakom bezvýznamnom dievčati, že je príťažlivejšia ako ona.
Znova som potláčal nutkanie smiať sa.
Aj tak ma nejako zvláštne otravoval spôsob, akým videla Bellu. Rosalie ju vlastne pokladala za prostú. Ako tomu mohla veriť? Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Bezpochyby výplod žiarlivosti.
„Oh,“ povedala náhle Alice. „Jasper, hádaj čo?“
Uvidel som, čo práve videla a ruky mi na klávesoch zamrzli.
„Čo?“ pýtal sa Jasper.
„Peter a Charlotte prídu na budúci týždeň na návštevu! Budú tu v susedstve, no nie je to milé?“
„Čo sa deje, Edward?“ opýtala sa ma Esme, cítiac to napätie v mojich ramenách.
„Peter a Charlotte prídu do Forks?“ zasyčal som na Alice.
Prevrátila oči. „Edward, upokoj sa. Nebude to ich prvá návšteva.“
Zuby mi o seba cvakli. Bola to ich prvá návšteva, odkedy prišla Bella so svojou sladkou krvou, ktorá nelákala iba mňa.
Alice si pri mojom výraze odfrkla. „Vieš, že tu nikdy nelovia.“
Ale Jasperov takpovediac brat a tá malá upírka, ktorú miluje, neboli ako my; lovili tradičným spôsobom. V blízkosti Belly sa im nedalo dôverovať.
„Kedy?“ žiadal som.
Nešťastne našpúlila pery, ale povedala mi, čo som potreboval vedieť. V pondelok ráno. Nikto Belle neublíži.
„Nie,“ súhlasil som a odvrátil som sa od nej. „Si pripravený, Emmet?“
„Myslel som, že odchádzame až ráno.“
„Vraciame sa v nedeľu o polnoci. To už je na tebe, kedy chceš odísť.“
„OK. Dobre. Nechaj ma aspoň rozlúčiť sa s Rose.“
„Jasné.“ S tou náladou, v akej teraz Rosalie bola, to bude krátka rozlúčka.
Vážne si zblbol, Edward, pomyslel si, keď kráčal k zadným dverám.
„Myslím, že áno.“
„Zahraj mi tú novú pieseň ešte raz,“ požiadala Esme.
„Ak chceš,“ súhlasil som, aj keď som trochu váhal doviesť tú melódiu k jej nevyhnutnému koncu – tomu koncu, ktorý mi spôsoboval neznámu bolesť. Chvíľu som premýšľal a potom som si z vrecka vybral ten vrchnák a položil som ho na prázdny stojan na noty. To trochu pomohlo – moja malá pamiatka na jej áno.
Pre seba som si prikývol a začal som hrať.
Esme a Alice si vymenili letmý pohľad, ale ani jedna sa nič nespýtala.
„Ešte ti nikto nepovedal, že s jedlom sa nehrá?“ zavolal som na Emmeta.
„Och, čau Edward!“ zavolal späť – vyškieral sa a mával mi. Medveď využil výhodu Emmetovho rozptýlenia a hrabol mu tlapou po hrudi. Tie ostré pazúry mu roztrhali košeľu a a zaškrípali o jeho kožu.
Medveď prenikavo zareval.
Au doriti tú košeľu mi dala Rose!
Emmet na to rozzúrené zviera tiež zreval.
Povzdychol som si a sadol si na najbližší balvan. Toto chvíľu potrvá.
Ale Emmet už takmer skončil. Nechal toho medveďa pokúsiť sa odtrhnúť mu hlavu ďalšou ranou, rozosmial sa, keď sa ten úder ohromnou silou obrátil proti nemu. Medveď zreval a Emmet cez smiech tiež. Potom sa vrhol na to zviera, ktoré stálo na zadných a bolo od neho o hlavu vyššie a ich zauzlené telá padli na zem, strhávajúc zo sebou aj zrelé jedle. Medveďove vrčanie prerušilo klokotanie.
Emmet o pár minút pribehol k miestu, kde som naňho čakal. Jeho košeľa bola zničená – potrhaná a krvavá, lepkavá od miazgy zachytenej v srsti. Jeho tmavé vlnité vlasy na tom neboli o moc lepšie. Na tvári mal širokánsky úsmev.
„Ten bol silný. Takmer som to cítil, keď po mne driapal.“
„Ty si také decko, Emmet.“
Premeral si moje uhladené, úplne čisté, bezchybné oblečenie. „Nemal si náhodou stopovať pumu?“
„Samozrejme, že áno. Jednoducho nejem ako primitív.“
Emmet sa zasmial tým svojím dunivým smiechom. „Chcel by som, aby boli silnejší. Bola by väčšia sranda.“
„Nikto nepovedal, že máš so svojím jedlom bojovať.“
„Jasné, ale s kým iným si zabojujem? Ty a Alice podvádzate, Rose si nikdy nechce pokaziť účes a Esme zúri, keď sa do toho s Jasperom vážne vložíme.“
„Ten život je ale ťažký, však?“
Emmet sa na mňa uškrnul, trochu preniesol váhu tak, že sme zrazu boli pripravení na boj.
„No tak, Edward. Proste to na minútu vypni a bojuj férovo.“
„Nevypína sa to,“ pripomenul som mu.
„Zaujímalo by ma, čo to dievča robí, aby ťa nepustilo dnu,“ uvažoval Emmet. „Možno by mi mohla dať nejaké malé tipy.“
Moje pobavenie zmizlo. „Drž sa od nej ďalej,“ zavrčal som cez zuby.
„Netýkavka, netýkavka.“
Vzdychol som si. Emmet si sadol na skalu vedľa mňa.
„Sorry. Viem, že si prechádzaš nepríjemnou šlamastikou. Vážne sa snažím nebyť až taký necitlivý blb, ale keďže je to pre mňa nejakým spôsobom prirodzené...“
Čakal, kým sa na jeho vtipe zasmejem a potom urobil grimasu.
Stále taký vážny. Čo ťa zožiera tentokrát?
„Myslenie na ňu. No, vlastne znepokojovanie sa.“
„Čo by ťa malo znepokojovať? Ty si tu,“ nahlas sa rozosmial.
Znova som ignoroval jeho vtipkovanie, ale odpovedal som mu na otázku. „Pomyslel si niekedy na to, akí sú všetci krehkí? Koľko zlých vecí sa takému smrteľníkovi môže prihodiť?“
„Ani nie. Ale myslím, že chápem, čo tým myslíš. Zo začiatku som pre medveďa nebol bohvieaký súper, no nie?“
„Medvede,“ zamumlal som, pridávajúc na tú hromadu ďalší strach. „To by bolo zase to jej šťastie, že? Zblúdený medveď v mestečku. Samozrejme, že by išiel rovno po Belle.“
Emmet sa zachichotal. „Uvedomuješ si, že znieš ako blázon?“
„Proste si na chvíľku predstav, že Rosalie by bola človek, Emmet. A mohla by naraziť na medveďa...alebo by ju zrazilo auto...alebo zmrzačilo...padla by dolu zo schodov...alebo by sa cítila zle – ochorela by!“ Tie slová zo mňa búrlivo vypadli. Bola to úľava vysloviť ich – nahlodávali mi vnútro celý víkend. „Ohne, zemetrasenia, tornáda! Ugh! Kedy si naposledy pozeral správy? Videl si všetky tie veci, ktoré sa im stávajú? Krádeže a vraždy...“ Zuby sa mi zaťali a náhle som bol taký naštvaný myšlienkou, že by jej ublížil nejaký človek, že som nemohol dýchať.
„Hou, hou! Brzdi, kámo. Žije vo Forks, spomínaš si? Takže ju oprší.“ Pokrčil ramenami.
„Myslím, že má nejakú skutočnú smolu, Emmet, vážne. Pozri na ten očividný dôkaz. Zo všetkých miest, kam mohla ísť skončila práve v meste, kde značnú časť populácie tvoria upíry.“
„Hej, ale my sme vegetariáni. Tak nie je to skôr šťastie ako smola?“
„S jej vôňou? Stopercentná smola. No a, ešte horšie, s jej vôňou pre mňa.“ Zazrel som si na ruky, opäť som ich nenávidel.
„Až na to, že ty máš oveľa lepšiu sebakontrolu ako hocikto z nás, okrem Carlislea. Znova šťastie.“
„Tá dodávka?“
„To bola len nehoda.“
„Musel si vidieť ako si po ňu ide, Em, zas a znova. Prisahám, že to bolo, akoby v sebe mala nejaký magnet.“
„Ale bol si tam ty. To bolo šťastie.“
„Fakt? Nie je to tá najhoršia smola, akú kedy nejaký človek mohol mať – že sa doňho zamiloval upír?“
Emmet to chvíľu ticho zvažoval. V hlave si zobrazil to dievča a ten obrázok považoval za nezaujímavý. Úprimne, fakt nechápem tú príťažlivosť.
„No, mňa zase fakt neláka Rosalie,“ povedal som hrubo. Úprimne, vyzerá nehodnotne ako ktorákoľvek pekná tvár.“
Emmet sa zachechtal. „Nepredpokladám, že mi povieš...“
„Neviem, čo má za problém, Emmet,“ zaklamal som s náhlym, širokým úškrnom.
Videl som jeho zámer pritlačiť na mňa. Snažil sa ma odstrčiť z tej skaly a vyvolalo to hlasný pukajúci zvuk, keď sa medzi nami v kameni vytvorila prasklina.
„Podvodník,“ zamumlal.
Čakal som, že to skúsi ešte raz, ale jeho myšlienky sa stočili novým smerom. Znova si zobrazoval Bellinu tvár, ale predstavoval si ju bledšiu, s očami žiarivo červenými...
„Nie,“ povedal som priškrteným hlasom.
„Rieši to tvoje starosti so smrteľnosťou, nie? A potom by si ju ani nechcel zabiť. Nie je to tak najlepšie?“
„Pre mňa? Alebo pre ňu?“
„Pre teba,“ odpovedal prosto. Jeho tón pridával samozrejme.
Smutne som sa zasmial. „Zlá odpoveď.“
„Mne to až tak nevadilo,“ pripomenul mi.
„Rosalie áno.“
Povzdychol si. Obaja sme vedeli, že Rosalie by urobila čokoľvek, vzdala by sa čohokoľvek, keby to znamenalo, že by mohla byť opäť človekom. Dokonca aj Emmeta.
„Hej, Rose áno,“ pritakal potichu.
„Nemôžem...nemal by som...nezničím Bellin život. Cítil by si to rovnako, ak by išlo o Rosalie?“
Emmet o tom chvíľu rozmýšľal. Ty ju fakt...miluješ?
„Ani nedokážem popísať ako, Emmet. Aj keď nečakane, toto dievča je pre mňa celý svet. Nevidím zmysel zvyšku sveta, keď tam nie je ona.“
Ale nepremeníš ju? Nebude tu večne, Edward.
„Ja to viem,“ vzdychol som si.
No a ako si už poukázal, je trochu rozbitná.
„Ver mi – to viem tiež.“
Emmet nebol taktný človek, chúlostivé rozhovory neboli jeho silná stránka. Teraz bojoval sám so sebou, strašne sa snažil nebyť útočný.
Môžeš sa jej aspoň dotknúť? Myslím, ak ju ľúbiš...nechceš sa jej, no, dotýkať...?
Emmet a Rosalie zdieľali intenzívnu fyzickú lásku. Bolo preňho ťažko pochopiteľné, ako by niekto vlastne mohol milovať aj bez tejto stránky.
Povzdychol som si. „Ani o tom nemôžem uvažovať, Emmet.“
Wow. Aké sú teda tvoje možnosti?
„Neviem,“ zašepkal som. „Pokúšam sa prísť na spôsob ako ju...opustiť. Proste nedokážem vymyslieť, ako si mám od nej udržať odstup...“
S hlbokým uspokojením som si zrazu uvedomil, že bolo správne, aby som zostal – aspoň teraz, keď prídu Peter a Charlotte. Zatiaľ je pre ňu bezpečnejšie, keď som tu, ako keby som tu nebol. Na chvíľu som mohol byť jej nevhodným ochrancom.
Tá myšlienka ma znepokojila; túžil som sa vrátiť, aby som si tú rolu mohol plniť čo najdlhšie.
Emmet si všimol tú zmenu v mojom výraze. O čom premýšľaš?
„Práve teraz,“ priznával som trochu ostýchavo, „umieram túžbou utekať späť do Forks a dozerať na ňu. Neviem, či to do tej nedele vydržím.“
„Uh-uh! Nepôjdeš domov skôr. Nech sa Rosalie trochu schladí. Prosím! Kvôli mne.“
„Vynasnažím sa,“ povedal som pochybovačne.
Emmet poklopal po mobile v mojom vrecku. „Alice by zavolala, keby boli nejaké dôvody na tvoj panický útok. Keď ide o to dievča, je rovnako divná ako ty.“
Pri tom som spravil grimasu. „Dobre. Ale nie dlhšie ako do nedele.“
„Aj tak nemá zmysel ponáhľať sa späť – bude slnečno. Alice povedala, že sa ulievame až do stredy.“
Prísne som zavrtel hlavou.
„Peter a Charlotte sa vedia správať.“
„To ma vážne nezaujíma, Emmet. S Belliným šťastím sa pôjde potulovať do lesa akurát v ten nesprávny čas a –“ zasekol som sa. „Peter nie je známy svojou sebakontrolou. Vraciam sa v nedeľu.“
Emmet si vzdychol. Úplný blázon.
Bella pokojne spala, keď som k nej v pondelok skoro ráno vyliezol. Tentokrát som pamätal na olej a okno my z cesty uhlo potichu.
Z jej vlasov, ktoré boli na vankúši hladko rozložené, som usúdil, že mala menej nepokojnú noc, ako keď som tu bol naposledy. Ruky mala zložené pod lícom ako malé dieťa a ústa mierne pootvorené. Počul som, ako cez pery pomaly dýcha.
Bola úžasná úľava, byť tu, môcť ju znova vidieť. Uvedomil som si, že som nebol naozaj v pohode, pokiaľ to tak nebolo. Nič nebolo správne, keď som bol od nej preč.
No aj tak nebolo ani úplne správne, keď som s ňou bol. Povzdychol som si, nechávajúc ten oheň smädu dráždiť mi hrdlo. Bol som od neho preč príliš dlho. Čas strávený bez bolesti a pokušenia ho teraz ešte zosilňoval. Bolo dosť zlé, že som sa bál kľaknúť si vedľa jej postele tak, aby som si mohol prečítať názvy jej kníh. Chcel som poznať príbehy v jej hlave, ale ešte viac som sa bál svojho smädu, bál som sa, že keby som si dovolil byť pri nej tak blízko, chcel by som byť ešte bližšie...
Jej pery vyzerali veľmi hebké a teplé. Dokázal som si predstaviť, ako sa ich špičkou prstu dotýkam. Len jemnučko...
To bol presne ten typ chyby, ktorej som sa musel vyvarovať.
Moje oči neustále behali po jej tvári, skúmali všetky zmeny. Smrteľníci sa menili stále – bol som smutný pri myšlienke, že mi čokoľvek ujde...
Pomyslel som si, že vyzerá...unavene. Akoby toho tento víkend veľa nenaspala. Vyšla si von?
Potichu a trpko som sa zasmial na tom, ako veľmi ma to trápilo. No a čo ak áno? Nepatrila mi. Nebola moja.
Nie, nebola moja – a zase som bol smutný.
Jedna jej ruka sa strhla a ja som si na spodku jej dlane všimol povrchové, ledva zahojené škrabance. Bola zranená? Napriek tomu, že to očividne nebolo vážne zranenie, ma to rozrušilo. Keď som uvážil jeho umiestnenie, rozhodol som, že musela zakopnúť. Po zvážení všetkých okolností to znelo ako rozumné vysvetlenie.
Bolo utešujúce, že už nebudem musieť navždy dumať aj nad takýmito malými záhadami. Teraz sme boli priatelia – alebo sme sa o to aspoň pokúšali. Mohol som sa jej spýtať, čo robila cez víkend – na tú pláž a akúkoľvek nočnú aktivitu, ktorá spôsobila, že vyzerá tak unavene. Mohol som sa opýtať, čo sa jej stalo s rukami. A mohol som sa trošku zasmiať, keby potvrdila moju teóriu.
Jemne som sa usmial, keď som rozmýšľal, či padla do toho oceánu alebo nie. Zaujímalo ma, či sa na tom výlete cítila príjemne. Zaujímalo ma, či na mňa vôbec myslela. Či som jej chýbal aspoň kúsoček z toho množstva ako chýbala mne.
Snažil som sa, predstaviť si ju na slnečnej pláži. Aj keď ten obrázok bol neúplný, pretože ja sám som na tej pláži nikdy nebol. Poznal som ju len z obrázkov...
Pocítil som mierny nepokoj, keď som si pomyslel na dôvod, prečo som ani jediný raz nebol na tej peknej pláži, ktorá bola umiestnená len pár minút behom od môjho domova. Bella strávila deň v La Push – miesto, kde som mal podľa zmluvy zákaz vstupu. Miesto, kde si pár starých mužov stále pamätalo príbehy o Cullenovcoch – pamätalo a verilo im. Miesto, kde poznali naše tajomstvo...
Potriasol som hlavou. Nemal som sa čoho obávať. Aj Quileutovia boli tou zmluvou viazaný. Aj keby Bella narazila na jedného s tých starších, nemohli by nič prezradiť. A prečo by sa do toho vlastne mala púšťať? Prečo by Bella prejavila svoju zvedavosť práve tam? Nie – Quileutovia boli pravdepodobne jedinou vecou, ktorá ma nemusela trápiť.
Keď začalo vychádzať slnko, bol som naňho naštvaný. Pripomenulo mi, že pár nasledujúcich dní svoju zvedavosť nebudem môcť uspokojiť. Prečo si vybralo, že bude svietiť akurát teraz?
S povzdychom som uprchol jej oknom predtým, ako bolo dosť svetla na to, aby ma ktokoľvek videl. Chcel som zostať v hustom lese pri jej dome a pozorovať ju, ako ide do školy, ale keď som sa dostal medzi stromy, prekvapila ma stopa jej vône, ktorá pretrvávala na lesnej ceste.
Rýchlo som tú vôňu sledoval, zvedavý, čoraz ustaranejší, keď ma viedla hlbšie a hlbšie do tmy. Čo Bella robila tu?
Tá cesta náhle skončila, uprostred ničoho zvláštneho. Išla len pár krokov mimo chodníka – do papradia, kde sa dotkla kmeňa spadnutého stromu. Možno tam sedela...
Posadil som sa tam, kam ona a poobzeral som sa. Všetko čo mohla vidieť bolo papradie a les. Pravdepodobne pršalo – jej vôňa sa vyplavovala, nikdy úplne do toho stromu nevsiakla.
Prečo by Bella prišla sem, aby tu sama sedela – a bezpochyby bola sama – uprostred vlhkého, temného lesa?
Nedávalo to zmysel a, na rozdiel od ostatných dôvodov zvedavosti, som to asi ťažko mohol vytiahnuť v bežnom rozhovore.
Takže, Bella, sledoval som tvoju vôňu po lese po tom, čo som odišiel z tvojej izby, kde som sa pozeral ako spíš... Áno, to by určite prelomilo ľady.
Nikdy sa nedozviem čo tu robila, o čom tu premýšľala a z tej frustrácie som škrípal zubami. Ešte horšie bolo to, že toto miesto bolo príliš ďaleko, presne ako v tom scenári, ktorý som predostrel Emmetovi – Bella potulujúca sa sama v lese, kde by jej vôňa privolala hocikoho, kto mal zmysly na jej zachytenie...
Zavrčal som. Nielenže mala smolu, ona si o to koledovala.
No, nateraz má ochrancu. Budem na ňu dávať pozor, chrániť ju pred ublížením, pokým si to budem môcť sám pred sebou ospravedlniť.
Zrazu som sa prichytil pri tom, ako si želám, aby Peter a Charlotte predĺžili svoju návštevu.